TRUE IN WOODS

3.

Vošla som do tmavej budovy, z ktorej bol cítiť alkohol. Predo mňou sa nachádzal veľký, dlhý pult s barovými stoličkami na ktorých sedeli veľký, mohutní chlapi.

Podišla som k voľnej stoličke a čakala na obsluhu. Zatiaľ čo som čakala, započula som ako sa vedľa mňa dvaja chlapy rozprávajú.

„Počul si, čo sa stalo v lese Pravdy?"
Hneď som zbystrila svoje zmysly.
„Samozrejme, kto by túto novinu nepočul." odpovedal druhý chlap, chrapľavým hlasom od cigarety.
„Bol tam môj bratranec v ten deň. Vraj sa bohyňa hnevala."

Od počúvania cudzieho rozhovoru, ma vyrušila postaršia pani v strednom veku.
„Dáte si?"
Nepríjemným hlasom povedala.
„Jeden guláš Vás poprosím."
„Hm." nepríjemne na mňa zagánila a odišla preč dozadu do kuchyne.

Ja som sa naspäť vrátila k počúvaniu.
„.... Hmla zhustla, konáre stromov sa dotýkali skoro až zeme a korene vyšli s pod hliny a čo sa pohlo zabili... "
Naskočili mi zimomriavky.
Keď to niekto druhý hovorí, je to strašidelné.

„Prosím ťa. Nie všetko čo ti ľudia natárajú je pravda. Možno to bola len silná búrka. Nič viac."
Otočil sa na stoličke a pohľadom zavadil o ten môj.
Rýchlo som zrak presmerovala na prichádzajúce jedlo.

Pani mi podala misku s jedlom.
„Šesť strieborných."
Vybrala som mešec a na stôl položila sumu.
Žena si vzala peniaze a odkráčala preč.
Debata pri mne sa opäť dala do pohybu.

„Vraj tam bola Kráľovská garda."
Kráľovská garda?
„Tomu neverím. Čo by tá tam robila?" Chrapľavým hlasom sa spýtal.
„Neviem aké majú kráľ s kráľovnou plány. Ale viem, že sa už nechcú báť lesa Pravdy. A ty vieš veľmi dobre, že s tým sa neradno zahrávať."

Pravda.
Chlap vedľa mňa hovoril svätú pravdu. Počúvala som rozhovor a popri tom dojedala guláš.
„Alexander, poznáme sa dlho a nebolo by od veci, keby si konečne naučil to dievča vedľa teba nepočúvať cudzie rozhovory."

Doriti.
Obidvaja sa otočili ku mne.
Jeden mal cez líce veľkú jazvu a druhý tetovanie na krku.
O môj bože.
Preglgla som.
„Myslím, že máš pravdu. Cudzie rozhovory by sa nemali odpočúvať."
Ten s jazvou sa naklonil ku mne:

„Mala by si hneď teraz odísť ak nechceš príučku."
Len som prikývla a bežala von z budovy.
Vyzerali, nebezpečne.
Kto vie, čo by mi spravili.

Aj s tromi otočkami som prebehla cez most a utekala za Jane.
No uvidela som pri rieke kvety a nedalo mi to.
Zišla som k rieke a začala pliesť venček.
Niečo som jej sľúbila.

Aj s venčekom som prišla k naším miestam.
Jane sedela a prerátavala si peniaze.
Podišla som k nej zozadu a nasadila na hlavu kvetinový venček.
Jane sa mykla, no keď uvidela, že som to len ja vydýchla si.
Rikou si siahla na hlavu, dala si dole venček a iskričky v jej očiach priam žiarili.

„Ďakujem."
Postavila sa a náhle ma objala.
Nepovedala som jej čo sa stalo v krčme u starého mlyna.
Celé poobedie sme predávali naše výrobky, ja som predala skoro všetko okrem jedných obväzov a dvoch mastí.
Dokopy som zarobila 41 zlatých, 11 strieborných a 5 mincí.

Odkladám veci zo stola naspäť do tašky, Jane robí to isté.
Predala polovicu čo doniesla.
Ešte si odo mňa kúpila tú masť čo som jej odložila.
Keď sme mali všetko pobalené, objali sme sa na rozlúčku a vyrazili každá svojou cestou.

Prešla som veľkou bránou spolu s ďalšími odchádzajúcimi ľuďmi a pobrala sa domov.
Premýšľala som, zatiaľ čo som išla poľnou cestičkou, o tom dnešnom zistení z rozhovoru dvoch mužov.

Kráľ s kráľovnou sa boja lesa Pravdy?
A aj keby, prečo by tam posielali svoju gardu a tým nahnevali bohyňu? Do lesa Pravdy môže vstúpiť ktokoľvek, no z neho sa potom dostane už len málokto.

Bolo to dávno čo sa bohyňa takto nahnevala. Stalo sa to ešte keď tu bola mama.

„Koniec."
„Nieee! Mami ešte jednu!" prosila som.
„Nie, už som ti povedala, že každý večer najviac dve a potom spať." povedala a na čelo mi dala pusu.
„Mmm, no dobre." privolila som a zatvorila očká.
„Krásne sníčky Rhei." povedala, sediac na mojej posteli ako každý večer.
„Risa!" zavolal na maminu otec vo dverách.
„Áno, Landyn?" odpovedala mamina pozerajúc sa na mňa.
„Les Pravdy-" nedopovedal lebo sa celý dom zatriasol.
„Aaaa! " zajačala som a pritúlila sa k mame.
Mama ma chytila do objatia a so strachom v očiach sa pozrela na ocka.
„Risa.... za žiadnu cenu nechoď von. Zostaň tu s Rheiou." otočil sa a vyšiel von z dverí.
Za chvíľu sme počuli hlasy a krik ostatných ľudí v meste.
Nikto sa nevracal a tak mama spravila jednu vec, ktorú robiť nemala.
„Idem za ockom dobre? Ty tu pekne zostaň a počkaj na nás."
„Nieee! Mami! Ja tu nechcem zostať sama! " plačlivým hlasom som povedala.
Ruku mi dala na líce a pohladkala.
„Neboj, si odvážna a ja hneď prídem, dobre? Pozriem ocka a sme tu ani sa nenazdáš." usmiala sa na mňa a rýchlo bežala preč.
Celý dom sa triasol a ja schovaná pod perinou, trasúca sa od strachu som mala zavreté oči.
Náhle, ma cudzia ruka vzala a vytiahla z postele.
Všade naokolo bola hmla.
„Bože, je tu dieťa!" zakričal neznámy.
„Nemôžeš tu zostať." a už ma ťahal preč z domu.
„Nieee, mamaa!" kričala a metala sa v jeho zovretí, ktoré silnelo.
Vyšli sme von z dverí, kde vládol chaos.
Ľudí, brala neviditeľná sila preč od ich domov.
Cez hmlu nebolo vidno skoro nič, no aj tak ma neznámy človek ťahal za sebou ani neviem kam.
Domy sa rúcali, padali na mŕtve telá nebohých, po ktorých nezostalo nič.
Niečo sa mi omotalo okolo nohy.
Stiahlo ma to na zem a vláčilo po tvrdej hline.
„Božstvá!" zakričal človek, ktorému ma vytrhla neznáma sila.
„Aaaa!" moje hlasivky už nevládali ďalej kričať, no strach, ktorý vo mne prúdil bol väčší.
Rukami som sa snažila niečoho zachytiť ale márne.
Jediné na čo som myslela bolo to nech už to skončí, nech už konečne prídu rodičia a zachránia ma.
Zastala som.
To niečo čo ma ťahalo ma pustilo.
Keď som sa pozrela hore aby som videla kto nado mňou stojí, bol to otec.
Slzy, ktoré mi tiekli po lícach náhle prestali, keď uvideli blízku osobu.
„Rhea, vstávaj musíme ísť!" povedal, načo ma jednou rukou zodvihol zo zeme.
V náručí so mňou bežal preč od lesa.
Všetko bolo v poriadku, už len nájsť mamu a pôjdeme-
Nestihla som si vydýchnuť lebo ma otec odhodil.
Tvrdým nárazom som dopadla na zrútený dom a hlasný hrom s bleskom dopadajúcim na zem, ohlušil moje bubienky.
Chvíľu som tak ležala.
Pomaly som sa pozbierala na nohy a hľadala kam zmizol otec.
Predo mňou sa zjavil nečakaný výjav.
Tam, kde mal byť otec bola priepasť.
Blesk zoslaný z neba, vytvoril hlbokú priepasť z ktorej nebolo úniku.
Blížila som sa k otvorenej zemi a zahľadela sa do jej vnútra.
Tma.
Prázdnota.
Chlad.
A ničota.
Nikto, kto do nej padol to nemohol prežiť.
Nedokázala som prijať, že ma otec zachránil a obetoval seba.
Ďalší hrom udrel a môj inštinkt bežať, kričal na plné obrátky.
Obzrela som sa na obidve strany: z jednej vysoký neúprosný les, z druhej zrúcané domy s nepreniknuteľnou hmlou, utekala som ako mi to nohy dovolili.
Preč od všetkého zlého čo sa v tú noc stalo.

To je to posledné na čo si pamätám.
Z myšlienok ma vytrhli kroky smerujúce mojím smerom.
Nikoho som nikde zatiaľ nevidela tak som sa schovala do vysokej trávy.
Ľahla som si a dúfala, že ma nenájde daná osoba.

No neboli to kroky jedného ale rovno celého zástupu.
Kráľovská garda.
Brnenie mali celé zašpinené od krvi, celí doráňaní išli pravdepodobne do kráľovstva.
Muži v krčme vraveli pravdu.

Čo sa im stalo?
Niektorí nevládali ani chodiť nie to bojovať.
Tí, ktorí vládali nosili ľudí.
Z lesa Pravdy sa ale vrátilo príliš málo kráľovskej gardy.
Toto nebola ani len štvrtina z nej.

Keď pomaly prešli okolo mňa a už neboli na dohľad, vyšla som zo svojej "skrýše".
Pohľad mi zablúdil na les Pravdy.
Nikto netuší čo sa v ňom skrýva.
Jedine sama bohyňa Gaia vie čo je v srdci lesa ukryté.

Ahojte.
Som zvedavá ako sa vám príbeh páči.
Napíšte komenty🙏❤️
Ďakujem.