Mafia!AU [Dark romance]
Južná Kórea konečne po dlhých rokoch dosiahla vytúžený cieľ. Patrí medzi prvé štáty, ktoré zaviedli rovnosť obyvateľstva a voľnosť sexuálnej orientácie. Nielen hetero ľudia majú určité vízie a výhody, ktoré z nich robili nieč...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Zaznel výstrel a jeho telo dopadlo na tvrdú zem.
Tmavovlasému chlapcovi to v tom momente pripomenulo handrovú bábiku. Trafil správne miesto, čím docielil, že bolo v okamihu po ňom. V priebehu jednej jedinej sekundy mu vzal život a nedal ani len príležitosť povedať posledné slová.
Aké by asi boli?
Povedal by niečo svojmu synovi alebo milencovi?
Nechcel, aby to tak bolo. Nechcel... Bál sa na to čo i len pomyslieť, no nanešťastie, vlastné myšlienky sa mnohokrát stávali nekonečným labyrintom plným zúfalstva a strasti, ktorým nebolo možné uniknúť.
Človek ju vlastnil, no nemohol ovládať. Prostý obyčajný človek nemal moc nad ničím, hoci si čo i len pri zlomku predstavy moci, patriacej práve jemu, mal odvahu dokazovať celému svetu, že ho jedného dňa dobyje a že sa pred ním všetci sklonia.
On si to nikdy nemyslel.
Už od útleho detstva ho totiž viedli k tomu, aby nikdy nepochyboval o svojich schopnostiach. Všetko muselo byť perfektné, šliapať ako hodinky a vyhnúť sa akémukoľvek omylu, presne tak isto ako on. Nikdy si nemyslel, že by mu jedného dňa mohol patriť svet, pretože vedel, že mu patrila istá skupina ľudí, s pomocou ktorých sa to jedného dňa mohlo stať pravdou.
Svet sa roztrieštil a jeho zachvátila vnútorná bolesť. Tak silná, že dokázala zničiť úplne všetko, no zároveň mu nedovoľovala sa ani len pohnúť. Chcel sa rozbehnúť k tomu sviniarovi, vytrhnúť mu z ruky zbraň a vystreliť si ostrou guľkou svoj vlastný mozog. Prial si, aby ho všetka tá bolesť dostala najprv na kolená a potom na zem. Jeho srdce malo puknúť. Nie obrazne, ale doslova. Tak, aby prosto zaspal v utrpení, no už sa viac neprebudil medzi živých.
Zato ten druhý... Ten, ktorého život práve skončil, aj keď tomu mladší odmietal uveriť, no niekde v samotnej a najtemnejšej hĺbke svojho vnútra vedel, že to tak bolo, ten bol typom človeka, ktorý si nemyslel, ale vedel, že mu ľudstvo patrilo. Možno nie celá populácia planéty Zem, ale už teraz, aj napriek svojmu pomerne nízkemu veku, dokázal vybudovať niečo, na čo by iní nedokázali ani len pomyslieť. Taehyung bol výnimkou, pretože on bol k niečomu podobnému vychovávaný doslova od plienok, zatiaľ čo Jungkook si to všetko vybudoval úplne sám s pomocou svojich priateľov.
A teraz...
Teraz bolo po ňom.
Taehyung v sebe nedokázal nájsť dostatok sily na výkrik, no keby mohol, vydal by zo seba tak hlasný zvuk žiaľu, že by ho počuli ešte aj ľudia na druhej strane zemegule. Celé jeho vnútro sa pomaly a bolestivo trieštilo na tisícky malých kúskov, ktoré sa mu postupne ostro zabodávali nielen do krvácajúceho srdca, ale zároveň celého tela.
Sedel na studenej dlažbe opretý o ešte chladnejšiu stenu. Nemal ani najmenšie tušenie, kde sa asi tak mohol nachádzať. Spočiatku mu to pripomínalo Jungkookovu mučiareň, no v tom si uvedomil, že táto miestnosť bola o čosi menšia. O dosť menšia. Jeho ruky boli spútané v reťaziach, pevne pripevnených o železné úchytky. Vedľa neho, ale zároveň dosť ďaleko na to, aby na seba nedočiahli. Obaja boli totálne vysilení a sedatíva, ktoré už síce mali v sebe mali, prestali účinkovať, takže sebou metali, akoby si mysleli, že im to pomôže dostať sa von, no predsa boli ešte stále trochu otupení.
