Devil is REAL (SK)

4. kapitola - Hokej...

Prišla som do škôlky a našla Filipa stáť pri dverách. Nebol ešte oblečený a ani nevyzeral, že by sa na to chystal. „Aria, tebe to ale trvá! Prídem neskoro na hokej." A je to tu zase. Deti... „Keby si sa ponáhľal na hokej, už by si bol oblečený, a mne taký nepripadáš. Poďme, hneď sa obleč." Zamračil sa na mňa a ja som sa len zasmiala. Pomaly sa začal obliekať. Pomohla som mu so šnúrkami na teniskách a s pozdravením učiteľky sme vyrazili.

Keď sme prišli domov,zobrala som Filipovi tašku s vecami a nachystala mu fľašku s vodou. Svoju tašku som hodila do kúta izby a pozrela sa na hodinky. Dokelu, už je veľa hodín. „Filip, už musíme ísť!" zavolala som na neho. Keďže ešte nemôžem šoférovať, museli sme ísť pešo. Dosť otravné, hlavne keď ide človek neskoro.

Prišli sme na štadión a potom sme išli do šatní. Už tam nikto nebol tak som Filipa trošku popohnala do prezliekania, trochu som mu aj pomohla, a išla som s ním na ľad. Keď nás tréner uvidel, nahodil naoko naštvaný výraz, ale potom sa usmial. „Ahoj Filip, ahoj Aria. Som rád, že ste si rozmysleli sa tu ukázať. Po tom týždni som rozmýšľal, či ste to nevzdali," zasmial sa tréner. „Prepáčte, ale Filip bol chorý a ja sama, ako ma poznáte, by som sa tu len tak neukázala," tiež som sa zasmiala. „V poriadku." „Okey, teda. Znova ho nechávam vo vašich rukách. Po tréningu preňho príde mama. Dovi..." pozdravila som a odišla.

Vyšla som pred štadión a uvidela osobu, ktorú by som tu nikdy nečakala. "Zdravím vás, Aria. Čo tu robíte?" opýtal sa. "Dobrý deň, pán učiteľ. Brat chodí na hokej, tak som ho išla zaviesť,"povedala som. "Hmm, ale hovoril som vám, aby ste ma volali Leo." "Áno pán u.......Leo." "Takže váš brat chodí na hokej? Koľko má rokov?" "Má päť. Na hokej začal chodiť pred rokom." "Dúfam, že mu to vydrží... A ozaj, chcel som si s vami pohovoriť o vašich známkach, ale už som vás v škole nezastihol. Máte to tam veľmi zlé, takže by pomohlo, keby ste si spravila nejaký referát. Vyberte si tému akú chcete a odovzdajte ho tak do mesiaca," povedal Leo.

"Okey... Tak teda dovidenia," usmiala som sa naňho. Potom, čo som to povedala som sa začala otáčať na odchod. Leonardo sa na mňa pozrel a odzdravil: "Dovidenia..." Predtým než som sa otočila, som si ale všimla niečo divné. To sa mi iba zdalo, či?

Rozhodla som sa, že zavolám Lise. "Píp...píp...píp...píp.........Haló?" ozvalo sa v telefóne. "Lisa? Ahoj, chcela som sa spýtať, či by si dnes nechcela ísť von," povedala som. "Ale určite. Stretneme sa o deviatej pri parku. Môže byť?" "Okey, tak o deviatej," odpovedala som a zavesila.

"Je pol štvrtej, čiže mám ešte vyše päť hodín..." povedala som si pre seba a vybrala sa domov. Išla som cez park, pri ktorom sme sa mali s Lisou stretnúť a obdivovala prírodu. Je to tu nádherné a milujem to tu...No iba keď tu niesú žiadni úchyli. Prechádzala som sa tam do štvrtej a potom išla domov.

Náš dom som uvidela hneď ako som prišla na ulicu. Bol veľký a namaľovaný na belaso. Mal dve poschodia a podkrovie. Na prízemí bola veľká obývačka a kuchyňa. Na prvom poschodí máme ja a Filip každý priestrannú izbu s kúpeľňou, zatiaľ čo mama má doslova gigantickú izbu s gigantickou kúpeľňou. Taktiež tam máme dve hosťovské izby, áno taktiež s kúpeľňami. Na druhom poschodí máme všelijaké miestnosti, ako napríklad pracovne, jednu herňu atď. Podkrovie vyzerá asi tak ako podkrovie. U nás je plné veľkého množstva vecí - od starých kníh až po starý nábytok.

Po mojom rozplývaní som konečne odomkla dvere, vyzula sa a začala trieliť do svojej izby.

Ahojte, ďalšia kapitola je napísaná a znova sorry, že tak neskoro. Dúfam, že ste si to užili. :D :D :D