"Řekl bych,že vypadáš dobře ale nebudu lhát."
"Dík."
"Pořád se trápiš co?Už se na něj vyser Bio fakt."
"Nieje to také jednoduché."
"Rozumim ale je to zbytečný prostě musíš dál." Povie s plnými ústami pričom svoje dredy hrabe do gumičky.
"Viem ja len,že keď vidím ako sa Rado správa k Natálii však on ju doslova híčka.Potom mám depku a húkam do vankúša."
"No jo on ji děsně miluje jsou roztomilí.Ale ty jseš tady proto aby si zapoměla na všěchny sračky ne?Dělej vstávej z toho gauča jedeme."
"Kam ideme?"
"Projet se,dám ti jěště mikinu nebo něco?"
"Mikinu načo?"
"Aby ti nebyla zima na motorce."
"Počkaj ty máš motorku?"
"Jo a dneska je hezky jdeme si provětrat hlavu."
"Asi sa budem báť."
"Semnou nemusíš mít strach,jdeme."
Zbytok obeda nechávame na pospas osudu a namiesto toho sledujem Dominika ako sa navlieka do motorkárskej bundy.Mne podal vraj najmenšiu mikinu,ktorá mi siaha až pod kolená a vychádzame z bytu do kúsok vzdialenej garáže.
Na motorke som nikdy nesedela a mám prirodzený rešpekt ale potrebujem si vyhodiť z kopýtka takže si poslušne nasadzujem helmu a sadám za Dominika.
Pevne ho chytám okolo pásu a on sa pomaly rozbieha ulicou.Opúšťame rušné mesto a smerujeme do kopcov kde značne pridáva.
Nejde však nejak extrémne rýchlo,hlavu v helme opieram o jeho chrbát a proste si len užívam moment.
Zastavuje na odpočívadle z ktorého je pekný výhľad na celé mesto pod nami.Podáva mi ruku a ja opatrne doskakujem na nohy.Rozopína si helmu,potom tú moju a spoločne ich pokladáme na sedadlo.
"Tak co není ti zima?"
"Nieje a vlastne je to uplne skvelý pocit,úplná sloboda."
"Že jo?Když si potřebuju vyčistit hlavu jezdím sem a pak jenom kouřím a koukám na město."
"Ďakujem,že si ma sem zobral."
"V pohodě ale slib mi,že už to hodíš za hlavu.Nebo to aspoň skusíš."
"Sľubujem."
"Tak jo jdeme dál."
Prikyvujem a znovu nastupujeme.Myslím,že sme sa vozili okolo troch hodín a je mi jasné,že mi z téj neprirodzenej polohy odídu kríže ale stálo to zato.
Potom ma vysadil pred domom a ja som zaliezla rovno do vane.Môj horúci kúpeľ však vyrušilo buchnutie dverí a dosť hnusná hádka Natálie a Rada.Doslova zjapali jeden cez druhého čo pokračovalo aj keď som sa presunula do izby.
Napätá atmosféra v byte a dusno sa dalo doslova krájať a tak som sa znovu oblieka a nenápadne odišla.
Prechádzam sa tmou a neviem čo so životom.
Hádky vo mne vo všeobecnosti vyvolávajú strach a úzkosť.Keď som bola malá rodičia sa denne hádali,bili a tak podobne.Vtedy som utekala o ulicu ďalej k tete Vierke za Natálkou.No a teraz pre zmenu utekám od nej,zaujímavý zvrat.
Motám sa ulicou a nakoniec s malou dušičkou volám Dominikovi.Je mi to trochu blbé kedže sme spolu boli skoro celý deň a teraz ho idem otravovať ešte aj večer.
No hneď ma zdvihol a po pár minútach ma vyzdvihol podľa súradníc z môjho telefónu.
"Ahoj co se stalo?"
"Ahoj ale hádajú sa a dosť hnusne a viem,že bolo najlepšie odísť.No ale moc nemám kde odísť."
"Jdeme ke mě."
"Neleziem ti ešte na nervy?"
"No jo ale co stebou." Zasmeje sa a radí Déčko,ja na neho len bez slova pozerám.
"Dělám si prdel bože to byl výraz tohle to.Vlastně jsem teď objednal pizzu a otevřel víno,dáme si spolu."
"Uum môže byť." Len sa usmial a pokračoval v jazde až k jeho domu.
Na moje prekvapenie Tomáš zase nebol doma,vraj je buď v štúdiu alebo u priateľky.
Aspoň mu však nemusím vysvetľovať čo robím vo štvrtok večer u nich v obývačke.
Tesne po nás prišla aj pizza,zmizla rýchlosťou blesku a hneď po nej aj flaška červeného vína.
"Víš co?"
"Čo?"
"Lhal jsem vypadáš dobře Biano."
"Po flaške vína vyzerá dobre každý."
"Ne myslim to vážně jseš sexy.Zústaneš do zítra?"
"Zostanem,dáš mi deku alebo niečo?"
"Pojď semnou do pokoje snad nebudeš spát na gauči."
"Ja sa stebou ale nevyspím Dominik."
"Budeme jenom spát tak pojď dám ti triko a kartáček."
Dopijem posledný glg vína a nasledujem Dominika do kúpeľne kde mi zo šuflíka vyberá jednu z desiatich nových kefiek na zuby a následne mi zo skrine v izbe podáva obrovské tričko.
Absolvujem teda provizórnu večernú rutinu a vo veľkom tričku precupitám do jeho postele.Kým sa z kúpeľne vracia on som už zamotaná v perinách a pripravená na spánok.
Zhasína lampičku no rolety nezastrel,ukladá sa vedľa mňa a veľmi komicky si omotáva paplón okolo nôh.Samozréjme prepadám hlasnému smiechu.
"Ty se mi směješ?"
"Trošku vyzeráš totiž ako zavináč."
"Vole takhle je to ideálny protože mi není teplo ani zima a hlavně mi strašidlo nemúže osahávat chodidla."
"Strašidlo?"
"No jo nikdy nevíš."
Prehadzuje cezo mňa ruku a ja po chvíli zaspávam.
