Zbierka smutných príbehov.

Neviditeľná bolesť strateného dieťaťa

Bolo raz jedno dievčatko menom Zoey. Zatúlala sa preč od rodičov na preplnenom trhu a stratila sa. Poobzerala sa okolo seba, no nikde ich nenašla. Začala plakať a prosiť o mamu a ocka, no nikto si ju nevšimol. Celý deň sa túlala, cítila sa vystrašená a sama. Nakoniec, keď padla noc, našiel ju milý cudzinec a pomohol jej nájsť rodičov. Boli nesmierne šťastní, že sa opäť stretli so svojím malým dievčatkom a už ho nikdy nespustili z dohľadu.
Zo Zoey vyrástla problémová tínedžerka. Bojovala s depresiou a úzkosťou a ťažko si našla priateľov. Často sa cítila stratená a sama, rovnako ako v deň, keď sa stratila
na trhu. Jedného dňa sa rozhodla konfrontovať svojich rodičov o tom dni a
o tom, ako ju ovplyvnil.

Zoey: ,,Mami, oci, môžeme sa porozprávať o dni, keď som sa stratila?"

Mama: ,,Jasné, zlatko. Čo ťa trápi?"

Zoey: ,,Vvposlednej dobe som o tom veľa premýšľala a uvedomila som si, že to bol ten deň, keď sa pre mňa všetko zmenilo. Po tomto dni som začala mať pocit, že nikam nepatrím. Mala som pocit, že vždy hľadám niečo, ale nevedel som, čo to je."

Otec: "Je nám ľúto, čo sa ti stalo, Zoey. Veľmi sme sa báli, keď sme ťa stratili."

Zoey: "Viem, že áno , ale nemyslím si, že chápeš, ako ma to ovplyvnilo. Cítila som sa, akoby som bola neviditeľná, ako keby nikoho nezaujímalo, že som sa stratila.
A teraz sa tak cítim stále. Stratená."

Mama: ,,Ľúbime ťa, Zoey. Vždy sme ťa ľúbili a vždy budeme."

Zoey: "Viem, že ma milujete, ale to nestačí. Potrebujem viac ako to. Potrebujem mať pocit, že niekam patrím, že niekomu na mne skutočne záleží. Ale neviem, ako to nájsť."

Otec: ,,Pomôžeme ti, Zoey. Urobíme všetko pre to, aby si mala pocit, že niekam patríš."

Zoey: ,,Dúfam, že áno, ocko. Pretože niekedy mám pocit, že už je pre mňa neskoro. Akoby som nikdy nenašla svoje miesto na tomto svete."

Mama: ,,Nikdy nie je neskoro, Zoey. Vždy tu budeme pre teba, nech sa deje čokoľvek."

Zoey: ,,Dúfam, že máš pravdu, mami. Pretože niekedy mám pocit, že som stále stratená."
A s tým Zoey odišla z miestnosti, cítila sa viac sama ako kedykoľvek predtým. Nevedela, či niekedy nájde pocit spolupatričnosti, po ktorom tak zúfalo túžila, ale dúfala, že raz, nejako, príde.