Za Závojom Pravdy

XLIV

Ráno bola Chiara trochu šokovaná, keď videla muža spať v jej obývačke bez trička. Potom si spomenula na včerajší večer. Bol to len Nicolas. Povzdychla si, nevedela, čo si má myslieť o tom, že strávil noc u nej doma. Mala by to nejako komentovať?

Rozhodla sa proti tomu, nechcel robiť nič znova trápne. Išla najprv zobudiť Eliasa, mysliac si, že Nicolas si pospí dlhšie, keďže sa nikde neponáhľa. Premýšľala, či ho tu môže nechať, keď ona a Elias odídu. Verila mu viac, ako si kedy myslela, že je to možné.

Vyzeral tak pokojne a roztomilo, keď spal na gauči ako malý chlapec. Svetlohnedá pohovka bola vyrobená pre troch ľudí, ale stále vyzerala príliš malá v porovnaní s Nicolasovou výškou. Telo mu zakrývala červená deka až po uši. Keď videla jeho otvorené ústa, potichu sa zachichotala a napadlo ju, či jej pohovku neoslintal.

Usmiala sa nad tým, naozaj vyzeral ako malý nevinný chlapec, keď spal, a rozhodla sa, že by bol zločin zobudiť ho tak skoro pre nič za nič. Keď raňajkovala s Eliasom, ktorý našťastie vedel dobre šepkať, napísala pre Nicolasa odkaz:

Dobré ránko, Šípková Ruženka. Už sme dávno odišli, ale nechcela som ťa zobudiť. V chladničke máš raňajky a kľudne tu zostaň, ako dlho chceš. Verím, že mi nezničíš dom.

PS. Tvoje sliny sú po celom mojom povlečení.

Ona a Elias dojedli a povedala mu, aby sa išiel pripraviť do škôlky a urobil si rannú rutinu, kým ona urobí to isté. O dvadsať minút neskôr odišli a vo svojej obývačke nechali spiaceho muža, obaja unavení, ale to im nezabránilo zaspievať si v aute.

Po odvoze Eliasa do škôlky odišla učiť. Mala dobrú náladu. Učenie bolo vždy niečo, čo považovala za veľmi zaujímavé a ľahko sa o tom rozprávalo, ale ani to u predtým nedokázalo tak rozosmiať.

Čo bolo teda na tom dni také iné? Bez toho, aby sa o to pokúsila, jej myšlienky sa vrátili k Nicolasovi, ktorý spal u nej doma. Už je to tak dávno, čo myslela na niekoho iného ako na Rivera. Teraz, keď sa to stalo, urobila to, čo vždy robila a všetko premyslela natoľko, že nakoniec ju ubíjala hlava.

Ako hodiny plynuli, nikto nebol schopný urobiť ju menej šťastnou, dokonca ani t najhorší študenti alebo zvedaví učitelia. Keď jej cez obedňajšiu prestávku zavolali, prijala to s úsmevom na tvári.

,,Potrebujem ťa dnes večer pri sebe!" Monroe zakričala do telefónu skôr, ako Chiara stihla povedať jednoduché ,,ahoj". Zamračila sa pri zvuku jej hlasu a premýšľala, či sa nechystá plakať.

,,Som opäť singl a musíme ísť von. Ty, ja a Andrea. Ah, a Hannah tiež. Je dosť kúl. Dnes je noc bez chlapov, všetci sú zasraní lúzri, okrem našich chlapcov, ale niekedy sú na hovno tiež."

,,Čo sa stalo s Liamom? Ublížil ti?" spýtala sa Chiara, ktorá mala obavy z toho, že sa jej kamarátka rozišla.

,,Toho kreténa ani nespomínaj. Našťastie ho už nepotrebujem vidieť ani počuť, môže sa ísť vypchať. Dnes večer buď pripravená okolo ôsmej."

Zahryzla si do pery a rozmýšľala, čí má ísť alebo nie. ,,Neviem. Nemôžem nechať Eliho doma samého."

Bolo to tak dlho, čo sa Chiara vonku len bavila a myšlienka na trávenie času so svojimi priateľmi znela zábavne. To prekvapilo aj ju samotnú, pretože keby Roe zavolala asi pred rokom, bez rozmýšľania by povedala nie a zostala by doma s Eliasom.

,,Len zavolaj Nicolasovi, urobil pre teba alebo tvojmu dieťaťu čokoľvek, takže sa nemusíš báť."

,,To nie je pravda!" prinútila sa zasmiať, ale začala sa cítiť trochu nepríjemne, keď jej kamarátka vysvetlila, ako si Nicolasa obmotala okolo prsta.