Rany Budúcnosti (PREBIEHA PREPIS)

Kapitola 3.

HALLWIN

Nie je to dobrý nápad.

To je prvá myšlienka, ktorá mi prejde hlavou, keď mierim na miesto stretnutia.

Niečo nie je v poriadku. Cítim to. Ten pocit, ktorý vám hovorí, aby ste nikam nechodili. Ťaží ma na hrudi, ale aj napriek tomu idem ďalej. Sľúbil som to Ethanovi. Nájdeme tú vec a pôjdem domov, nie?

Čo také hrozné sa môže stať.

Otriasol som sa. Teraz neviem či zo zimy alebo zo zvláštneho pocitu nekomfortu. Všade okolo mňa bolo tma. Keby vystriem ruky pred seba, nedovidím na ich koniec nebyť áut, ktoré kde-tu prejdú po hlavnej ceste. Autobusové spoje mi do tejto časti mesta a ešte k tomu o takomto čase absolútne nešli. Ethan auto zobrať nemohol, otec na tom našom odišiel.

Keď to vezmem z druhej strany, prechádzka mi absolútne neuškodí. Po niekoľkých hodinách strávených v zatuchnutom dome so smradom po alkohole a cigaretách čerstvý vzduch uvítam s otvorenou náručou.

Moje pľúca síce samotu a zdravé ovzdušie privítali, ale naopak moja hlava začala privádzať myšlienky, na ktoré som nemal predtým čas.

Niečo so mnou nie je v poriadku. To som si začal všímať už niekoľko týždňov. Už len moje sny naznačujú to, že sa so mnou niečo deje. Neustálu bolesť hlavy a nervozitu radšej ani nekomentujem. Nie je to však nič, čo by nezvládlo pár tabletiek.

Tabletky však nevyriešia tie prekliate nočné mory.

Podzemie, v ktorom trávim každý môj spánok mi privádza úzkosti. Cítim sa ako vo väzení. Nemôžem pred tým utiecť. Nemám kam, nemám ako... Akoby som to ani nebol ja. Vždy, keď sa ocitnem na tom mieste, cítim sa tak strašne zvláštne vo vlastnej koži. Ako keby sa niečo vo mne chcelo vydrať na povrch, ale podvedome to nechcem pustiť von. Skrýva sa to za tými dverami, som si tým istý. Už sa raz odomkli, no nevstúpil som. Čo ak sa rozhodnem otvoriť ich, keď najbližšie zaspím?

Som uväznený vo vlastnej hlave, kde je sloboda zamknutá za bielymi dverami na konci zatopenej chodby. Ak ich čoskoro neotvorím, utopím sa v koži človeka, ktorým som nikdy nebol.

Dlaňou si prejdem po tvári, aby som odvrátil myšlienky na inú cestu.

Ethan. Musím sa sústrediť na Ethana a na to, ako chceme nájsť tú vec.

Z hlavnej cesty som odbočil na vedľajšiu poľnú, keď som minul obrovské parkovisko. Ťažko prehltnem, keď musím vojsť do parku, ktorého vstup je zahalený len stromami, čo vytvorilo ešte väčšiu tmu. Síce je mesiac zahalený oblakmi, poskytoval mi aspoň trochu svetla. Tam, kde sa chystám zamieriť, svetlo rozhodne nenájdem.

Vytiahol som mobil, ihneď som nastavil zadný blesk slúžiaci ako baterka. Nie je to nič moc, ale stále lepšie ako kráčať bez toho.

Toto Ethanovi nedarujem.

S myšlienkou, že mi nič nehrozí, som vstúpil medzi stromy. Musel som sa zohnúť pred konármi, ktoré boli na úrovni mojej hlavy. Keby som chcel, obetoval by som tých pätnásť minút a našiel oficiálny vchod. Avšak pocit, že ma tlačí čas bol silnejší ako môj strach z tmy.

Zhlboka som sa nadýchol. Vôňu ihličia, kôry a lepkavej miazgy som necítil už dobrú chvíľu. Bola to priam eufória pre moje pľúca. To isté som nemohol povedať o mojich vlasoch, ktoré sa zachytávali o konáre a ihličie. Ihneď som si na hlavu natiahol kapucňu z mikiny a pokračoval v ceste. Jednou rukou som silno zvieral mobil, ktorý poskytoval aspoň nejaký zdroj svetla, druhou som sa prebáral stromami a tvoril cestu.