Rany Budúcnosti (PREBIEHA PREPIS)

◦ P R O L Ó G ◦

Možno je to strach, pred ktorým sa snažíme utiecť. Možno je to zlo, ktoré nám dýcha na päty. Paralyzuje nás, prenasleduje, ale hlavne zanecháva stopy. Nie je to temnota, ktorej sa obávam. Nie je to bolesť, pred ktorou utekám. Nesnažím sa vyhľadať svetlo. Predsa len tiene sú to, čo ma dokáže pripraviť na rany, ktoré utrpím, nemám pravdu? Nie je dôvod sa ich báť, ale zapríčinili hrôzu, ktorá prichádza z blízkej budúcnosti. Skrýva sa v nich totiž rovnaké zlo, aké drieme hlboko v mojom vnútri. Trhá moju podstatu, ničí to, kým som zvykol bývať... A mne sa to celkom páči.

Tento príbeh sa však začal písať skôr, než moje rany budúcnosti stihli zničiť všetko, čomu som veril.

***

PAUGNUT STATE FOREST; TORRINGTON; CONNECTICUT

Dupot nôh a lapanie po dychu. Svaly, ktoré vypovedali službu. Pľúca, ktoré zlyhávali. Aj napriek silnej túžbe po chvíli oddychu ju poháňalo niečo väčšie. A to čistý pud sebazáchovy.

Už len jeden krok, už len jeden meter. To si hovorila po každom predchádzajúcom. Dole tvárou nechala spúšťať horúce slzy, ktoré boli to jediné, čo jej pripomínalo, že je stále nažive. Čo to bol však za život, keď jeho jediným poslaním bolo utekať pred ním?

Ak už veríme v poriadok alebo v chaos, nakoniec je to vždy rovnaké. Buď svoj život ovládame, alebo si to aspoň myslíme. Väčšina ľudí žije vo farebnom svete, bez obáv a starostí. Potom je tu menšina, ktorej svet nabral v nečakanej rýchlosti odtiene sivej a bez varovania sa naplnil strachom. Strach z neznámeho, strach z toho, že všetkému budú čeliť sami. Hrôza prameniaca z tieňovej vojny, ktorej tvár ostáva pred ľudstvom skrytá.

Žena s fialovými vlasmi zastavila, oprela sa pravou rukou o mohutný strom, hlavu sklonila medzi ramená a snažila sa predýchať fyzickú záťaž, ktorej bola vystavená. Nevládala ísť ďalej, ale stačila však jedna myšlienka, ktorá naplnila jej nohy čarovnou silou, pripravená pohnúť sa ďalej. Aj keby len o krôčik viac.

Ešte jednu sekundu, ešte jeden nádych a vyrazí.

Ruky sa jej triasli tak silno, že mobil, ktorý v nich drvila skoro vypadol medzi korene stromov pokryté spadnutým lístím a ihličím. Koncami prstov prechádzala po displeji v snahe nájsť to jedno číslo, ktoré keď našla, s radosťou vydýchla.

„Zdvihni to, Faith," zvolala plačlivo, „prosím, prosím..."

Spojenie bolo rázom prerušené, prekvapivo odtiahla telefón od ucha, aby mohla zistiť dôvod zlyhajúceho telefonátu. Žiadny signál. Zakliala, do voľby volania naťukala tri jednoduché čísla, a to 911. Musí to fungovať, na tiesňovú linku sa predsa dá zavolať aj mimo signálu. Keď však aj ten hovor padol, zahltila ju beznádej.

Neskoro. Dobehli ju.

Nechápala to. Prečo po nej tí ľudia idú? Školskú tašku, ktorá bola pre ňu len záťažou odhodila na zem a vybrala sa opačným smerom, v snahe striasť tak svoju stopu. V túto chvíľu si nepriala nič iné, než len byť v teple svojho domova. V bezpečí.

Dupot nôh sa približoval. Zvuk štrngotu zbraní sa do jej sluchu zabodával ako drobné ihly. Varoval ju, že ak niečo ihneď nespraví, jej šance klesnú pod nulu. Bola však príliš unavená, aby dokázala rozmýšľať. Preto zahla za prvý mohutnejší strom, oprela sa oň chrbtom a dúfala, že jej poskytne skrýš, po ktorej jej slabé a unavené telo túžilo ako smädný po vode. Začala sa kĺzať nižšie a nižšie, až kým nesedela na zemi úplne, zadržiavajúc vystrašené vzlyky, ktoré sa drali na povrch.