Tajomná knižnica: Záhada čiernej knihy

Kapitola 7

        Pred nami začali rásť schody a hneď začali zarastať brečtanom ako keby tu boli celú dobu súčasťou knižnice len boli neviditeľné. Na samom vrchole schodov sa objavil polkruh, ktorý začal žiariť jasným ostrým svetlom ako pred niekoľkými minútami čierna kniha v dome pani Goldenovej. Nachádzame sa vôbec stále v dome? Polkruh pôsobil ako nejaký portál do inej dimenzie a my sme stáli bez slov a pozerali do dúhového svetla brány.

         Prvá prehovorila Luna a prerušila tak dlhé ticho v knižnici.,,Je to tu divne záhadné mysteriózne, ale zároveň zaujímavé a nádherné. Tá vôňa starých kníh, starého dreva sa mieša s vôňou kvetov a trávy. Prečo sa tu cítim ako doma?"
         ,,Tiež to cítim tak rovnako." Odpovedal som a keď som sa pozrel na Emmku tiež prikývla a svojim detským hláskom povedala,,Cítim ešte ako keby som tu už niekedy bola. Možno vo sne." Prikývol som a môj pocit,že som tu tiež bol sa postupne vytratil,lebo som si spomenul na školskú knižnicu, ktorá vyzerala skoro rovnako ako táto len s tým rozdielom,že tá školská nebola tak stará ako táto nebola zarastená brečtanom a nerástla jej priamo z podlahy tráva a mach. Emmka nikdy nebola v knižnici okrem tej našej malej, ktorá tvorila jednu obývačkovú stenu,ale tá sa zďaleka nepodobala tejto, takže o takejto knižnici sa jej mohlo len snívať, ale určite sa jej nesnívalo o duhovom portáli či áno?
       Spýtal som sa jej ,,Snívalo sa ti aj o duhovom portáli?" Zakrútila hlavičkou až sa jej jemné blonďavé kučierky natriasali a padali ako závoj až do pol chrbátika. ,,Tak musíme zistiť prečo tu ten portál je a čo skrýva. Na tri do neho všetci traja skočime." Povedal som a chytil každú z jednej strany za ruku,obe prikývli a začali sme spolu odpočítavať na skok do dúhového portálu. ,,Jeden,dva...

Pokračovanie na budúce