Kde to som ?
A kto to vlastne som ?
Môj život je jeden veľký zhon .
NA pokoj a šťastie robím hon .
Treba ale robiť hon ?
Prospešnejší by bol kvetinový záhon .
Bodá ma to do srdca ako kôl .
Ako lov na upíra ,
Ktorý radosť sám sebe upiera .
Tak ťaží ma môj bôľ ,
No neexistuje proti tomu žiaden zákon .
A ja Neviem to dať zo seba von ,
Ten bôl ,tú radosť, ten obrovský strom.
Strom života / smrti čo ma toľko mučí ,
Nad ktorého korunou veľký jastrab krúži .
Z tej výšky snád vidno aj kameňolom ,
V ktorom ťažia moje srdce , tak pokoju kričím – ZBOHOM .
Nelúčim sa ale navždy
Niesom schopná sebevraždy
Stále tu mám svoje mačky , čačky ,
A v knihách čarovačky ...
To je ten zmysel stratený
Ktorý náchádzam aj ked moj život stráca rým .
Nepomôže mi nik ,
Jedine môj obranný štít .
A tak stojím v kuchyni a do jedla s úsmevon na tvári ,
pridávam kmín.
Čakám na ten vysnený styk,
ked sa jeho úst dotkne môj jazyk a ja pocítim jeho nádych .
áno práve jeho – môjho chlapca vysneného .
