Začínam sa báť. Myslím, že strácam zdravý rozum. Keď som v tom dome prepadajú ma neustále spomienky na Nancy. Veď keď som v obývačke, cítim sa ako v dome smútku. Zvykol som tu s Nancy tráviť väčšinu času popíjaním čaju pri zapálenom krbe a rozprávaním historiek zo života. Tento dom stratil svoju dušu. Bez Nancy je tu tak... prázdno. Tak smutne. Bolo mi jasné, že si musím nájsť spoločníka. Ale ja nechcem ďalšiu ženu ani frajerku. Moje srdce patrí naveky iba Nancy. Už to mám! Kúpil som si psa. Bol to krásny labrador a volal sa Henry. Robilo mi radosť ho venčiť a tráviť s ním čas. Ale v noci, keď som väčšinou nespal, len keď sa pohol, šuchotanie bolo počuť v celom dome a to ma znepokojovalo, aj keď som vedel, že je to on. Mám sa odsťahovať. Nie! Tento dom patril mojej rodine po 20 generácií a ja som sľúbil, že túto tradíciu dodržím a predám ho svojim deťom. Keby som ho predal, ešte viac by ma zožieral strach a pocit previnenia. Čo mám teda urobiť? Po dôkladnom rozmyslení som sa rozhodol nájsť si priateľku. Ale to nebude pre mňa ľahké. Mne tieto veci nikdy nešli, obávam sa, že sa mi to nepodarí. Snažil som sa flirtovať s dievčatami z práce, ale márne. Prihlásil som sa aj na zoznamku. No nikoho som nenašiel. Skúsil som kontaktovať Nancyne bývalé kamarátky. Veď majú veľa spoločného. Marne.
