Zobudil som sa o 9:00 v neznámej izbe. Dostal som sa do nemocnice, asi som mal inkfart. Tiekla mi infúzia. Mám v sebe toľko hnevu. Lucia nikde. Veď dobre urobila. Ja by som ju pretrhol. V nočnom stolíku som si našiel mobil a v ňom sms-ku od Lucie: Prepáč, nikdy som to tak nechcela. „To mi je sakra platné!", zakričal som si. Uľavilo sa mi. Vtom pribehla sestrička:„Je všetko v poriadku ?", spýtala sa. „Áno je." O týždeň ma pustili z nemocnice. A kam mám ísť, svoj starý dom už nemám a nový dom? Keď som prišiel k novému domu, zostal som stáť, ako zamrazený. Na dome bol vymenený zámok a na dverách príkaz na vysťahovanie. Lucia asi bezomňa nezvládla splácať hypotéku. „Ha! Teraz by som sa ti zišiel čo?!", zamrmlal som si pre seba. Rozhodol som sa ísť do práce a prenajať si bytík. Keď som tam prišiel, moja prechodová karta bola nefunkčná, spýtal som sa vrátnika, čo s ňou je? Vrátnik niekomu zavolal a ja som len načúval:
Vr: Myslel som, že jeho žena dala zaňho výpoveď.
Osoba: Veď aj dala.
Vr: Tak čo tu potom chce?
Osoba: Ja neviem, človeče pošli ho preč.
Vrátnik mi povedal, že sem Lucia prišla a dala za mňa výpoveď. Višiel som von a povedal:„Kam teraz pôjdem?"
