Ponn&Dean [Original BL] (SK)

16. časť (END)

 „Dúfam, že sa vám všetkým páčili darčeky, ktoré sme vám s Ponnom doniesli?" spýtal sa deciek Dean, keď stáli už pri aute a mali v pláne odísť. „Ak by ste niečo veľmi súrne potrebovali, dajte mi vedieť."

„Ďakujeme, Dean. Aj tebe Ponn," hovorila za všetkých Ela. Potom sa k nim mierne naklonila a tichým hlasom povedala: „A dúfam, že to tajomstvo naozaj udržíte!"

Obaja chalani sa zoširoka usmiali. „Isteže! Pokiaľ aj vy udržíte naše. Mimochodom, kde je Nini?"

„Vieš, že nemá rád rozlúčky. Ale dúfam, že prídete budúci mesiac. Nini bude musieť odísť. Už má na to vek," zvesila ramená Ela a tvár jej posmutnela. „Nechápem, prečo musia existovať také hlúpe pravidlá! Nikto sa o nás nezaujíma, čo s nami bude, až sa odtiaľto odsťahujeme!"

„Neboj sa, Ela! Prídeme! A niečo vymyslíme a nejako Ninimu pomôžeme! Dáme s Ponnom hlavy dokopy. Zákony síce nezmeníme, ale môžeme aspoň nejako sa pokúsiť pomôcť."

„Verím ti, Dean. Dúfam, že naozaj niečo vymyslíte!"

****

Ponn potichu šoféroval, hoci v hlave mal nepokoj. Napokon to nevydržal a musel to zo seba dostať von. „ Dean," oslovila chalana na sedadle spolujazdca, ktorý si v mobile prezeral fotky z predošlého dňa. Nafotil toho naozaj veľa. A vďaka mobilu, ktorý mu Ponn kúpil, boli aj poriadne kvalitné.

„Áno?" odvetil chalan ledabolo.

„Vieš...Keď si povedal, že Ninimu pomôžeme... Čo si tým myslel? Nerozumiem, prečo by sme sa tým mali zaoberať? Ani tebe nikto nepomáhal, ani za teba nikto problémy neriešil. Prečo chceš toho chalana rozmaznávať a zľahčovať mu život?"

Dean prestal prezerať fotografie, na okamih úplne stuhol, pokým sa mu Ponnove slová ozývali v hlave. Napokon sa zľahka usmial: „Prečo znieš tak tragicky a vystrašene? Čo si predstavuješ, že som mal na mysli? Pomôžem mu rovnako, ako pomohli mnohí mne. Ak budem vedieť o nejakej práci, dohodím mu ju. Ak budem vedieť o nejakom lacnom bývaní, poviem mu o tom. Nemyslel som tým nič také, že budem všetko riešiť zaňho, ani že by som ho chcel nasťahovať k tebe domov." Dean položil ruku na Ponnovo stehno a jemne zosilnil zovretie. „Nebuď taký napätý! Zahrnul som do toho teba iba slovne. Chcem, aby ťa tie decká prijali. Musím o tebe hovoriť len pekne," sčasti zažartoval Dean.

Ponn zostal aj tak mierne zmätený. „Takže si ich vlastne oklamal?"

„V ničom som neklamal. Povedal som, že nájdeme riešenie, ako mu pomôcť a dáme hlavy dokopy. Ale nepovedal som kedy, ani čo to bude."

„Dean, prečo znieš inak, než obvykle? Kto si? A čo si urobil s Deanom, ktorý sa stará viac o ostatných ako o seba?" nadvihol obočie, no veľa pozornosti mu pri šoférovaní nemohol venovať.

„Nie!" natiahol to slovo Dean. „Nechápeme sa! Mám na mysli, že mu pomôžem, ale sám neviem, ako tá pomoc bude vyzerať, ani kedy sa ku mne dostavia riešenia a možnosti. Viem, že to, čo som povedal Ele je nad moje schopnosti a možnosti, ale chcel som jej dať aspoň nejakú nádej. Hoci sama vie, ako to chodí."

„Myslíš si, že je správne, kŕmiť tie decká falošnou nádejou?"

„Veľmi dobre poznajú temnú realitu. Trochu nádeje im iba prospeje. A nikde nie je napísané, že sa im nemôže dariť, až odídu z domova. Aj ty si zostal sirotou a pozri, kde teraz si!"

„Môj prípad je iný. Ja som mal zázemie, mal som možnosť študovať. To vy v domove nemáte."

Dean si povzdychol. „Áno, pravda. Mnohé by sa vyriešilo, keby tie decká mali možnosť študovať."