Ponn&Dean [Original BL] (SK)

14. časť

Sirotinec sa nachádzal na okraji mesta. Za hlavnou budovou sa rozliehala veľká záhrada, ktorej súčasťou bolo nie len futbalové ihrisko, ale aj parkovisko. Trávnik bol neudržiavaný, chodník bol iba vyšliapanou cestičkou v ňom, fasáda domu vyzerala, že potrebuje opraviť, no napriek tomu malo toto miesto svoje čaro. Možno to bolo práve tou pozitívnou energiou, ktorú okolo seba rozdávali deti, ktoré pobehovali sem a tam v zápale rôznych hier.

Keď to Dean videl, hneď mal hlavu plnú spomienok a nostalgie. Je to len čosi vyše roka, čo toto miesto musel opustiť a začať sa pretĺkať životom sám. Ale pri tom všetkom, čo sa za ten čas stalo, mu to pripadalo, že toto miesto opustil oveľa dávnejšie. Možno aj preto mu chvíľu trvalo, kým bol schopný vstrebať pozitivitu tohto miesta.

„Takže, tu si vyrastal?" spýtal sa ho Ponn a mierne sa k nemu naklonil.

Dean iba zľahka prikývol a pousmial sa. Stále bol myšlienkami inde. Nie však nadlho. Len čo k nemu dobehlo zopár detí, najmä také, podobné jeho veku, ktoré sa tiež blížili k nútenému odchodu z ich jediného domova, zaostril pohľad a privítal sa s nimi.

„Ako ste sa mali, decká?" spýtal sa ich so skutočným záujmom a radosťou v očiach, že ich opäť vidí.

„Vôbec si nás neprišiel pozrieť!" vyčítalo mu jedno z dievčat a odula líca posiate pehami.

„Ešte stále si doňho, Ela? Dávno si našiel tisíc ráz lepšiu ako ty!" doberal si ju jeden z chalanov.

„Prestaň si zo mňa uťahovať! Najmä, keď si to bol ty, kto minimálne jeden raz za deň si vzdychne a lamentuje, prečo tu Dean už nie je!" vyplazila naňho jazyk. Chalan sa začervenal a len si čosi zašomral pre seba.

Ponn to bral s nadhľadom, no i tak si chalana premeral pohľadom, aby zvážil, či si má dávať naňho pozor a či má držať Deana od neho ďalej. Nebola to ešte úplne žiarlivosť, ale schyľovalo sa k tomu.

„Hej! Decká! Kľud! Aj vy ste mne chýbali. Všetci! Sme predsa ako rodina. A áno, viem, sľúbil som, že vás prídem pozrieť, ale veci sa skomplikovali. Prv som hľadal prácu a miesto, kde budem bývať, a potom som na dlhú dobu skončil v nemocnici."

Všetci vytreštili oči. „V nemocnici? Prečo nám nikto nič nepovedal?!" rozohnili sa.

„Pretože by ste boli schopní všetci naraz ujsť a ísť za ním!" ozval sa ženský hlas. Všetci sa otočili smerom, odkiaľ prichádzal, aby tam našli jednu z rehoľných sestier, ktorá sa o deti starala.

„Matka Rozeta!"

„Áno, som to ja. Ešte ma nepremenovali! Čo tu všetci len tak postávate? Prečo nepomáhate s prípravami?" nadvihla obočie, no netvárila sa prísno.

„Matka Rozeta, prišiel Dean! Museli sme ho privítať!" obraňovalo všetkých jedno z dievčat.

„Fajn, to je od vás pekné. Ale teraz, šup! Do práce! Inak si ten spoločný večer veľmi nebudete mať ako užiť!" zoširoka sa usmiala.

„Iste, ideme. Potom nám všetko povieš, Dean!" mrkol naňho jeden z chalanov. Ponn sa tváril, že nič nevidel, hoci si pridal chalana na zoznam potenciálnych nepriateľov a hrozbu v jednom.

Rozeta pristúpila k Deanovi. Bola od neho o hlavu menšia, pôsobila veľmi vľúdne, najmä keď položila ruku na chlapcovo rameno a zľahka ho pár ráz pohladila.

„Ako sa máš, synak?" spýtala sa ho s obavami v hlase.

„Už je to oveľa lepšie. Niekedy už aj zabúdam, že sa mi čosi také stalo," zaklamal Dean, len aby ju odvrátil od starostí. Nebola už najmladšia, nechcel jej zdravie zhoršovať starosťami oňho. Hoci aj tak si vedel predstaviť ako sa zaňho denne modlí.