Ponn&Dean [Original BL] (SK)

9. časť

Bolo takmer podvečer. Dean sa nudil. Nejaký čas síce strávil nad televíziou, no nebol na túto činnosť až tak zvyknutý, aby pri nej vydržal dlhé hodiny. Takže sa pomalým krokom presunul do izby a trochu sa po nej porozhliadol. Nebolo však veľmi čo obdivovať. Našiel len pár užitočných vecí, ktoré dúfal, že čoskoro využije.

A keďže už prešlo veľa času od raňajok, mal chuť zjesť niečo ďalšie. Pamätal si Ponnove slová, že im niečo objedná. Lenže chcel spojiť príjemné s užitočným a navariť im. Aspoň by sa chvíľu nenudil.

Zašiel k Ponnovej izbe. Dvere neboli zatvorené, len privreté. Tak ich zľahka pootvoril a nazrel dnu, aby zhodnotil situáciu. Keď videl, že Ponn sedí za pracovným stolom, okolo seba má rozložené rôzne dokumenty, zapnutý tablet a v uchu handsfree, aby mohol popri práci komunikovať s asistentkou, rozhodol sa nerušiť ho. Chvíľu ho pozoroval, aby zhodnotil, či sa naozaj nenájde moment, kedy by sa ho spýtal na jedlo. No žiadnu šancu pre seba nenašiel. Len si tak v hlave utvrdil svoj plán, že osobne navarí. Dúfal, že kým skončí, Ponn prestane pracovať a spoločne sa navečerajú.

Nepovšimnutý Dean pomaly privrel dvere tak, ako boli predtým a zašiel do kuchyne. Pohyboval sa opatrne a pomaly, aby sa vyhol zbytočnej bolesti. Našťastie, chladnička bola zarovno jeho tváre, a tak sa vyhol zohýbaňu.

Ešte stále nemal takú silu v rukách, na akú bol zvyknutý, no krájanie zeleniny a mäsa bral ako potrebnú rozcvičku. Krátko na to sa už chute spájali na panvici a miestnosťou sa niesla nie len vôňa, ale aj príjemný zvuk smaženia. Keď zovrela voda, hodil do nej nudle. Čoskoro na to sa už vo veľkej mise tkvelo kórejské jaepche. Deanovi sa zbiehali slinky a nevedel sa dočkať, až sa s Ponnom do toho pustia.

Opäť raz zašiel k jeho izbe a rovnako ako vtedy, aj teraz pootvoril nezatvorené dvere. To, čo videl sa vôbec nelíšilo od jeho predošlej návštevy. Tmavovlasý muž bol ponorený do práce. Vôbec nevnímal chalana, ktorý stál medzi dverami. Možno aj preto, že ho mohol zahliadnuť iba periférne.

Chcel ho osloviť, no v tej chvíli sa Ponn otočil k faxu, ktorý začal prijímať nový dokument. Z rozhovoru, ktorý viedol s asistentkou vytušil, že stále sú uprostred dôležitej práce. Nedokázal však odísť bez toho, aby sa ho skutočne nespýtal.

Vošiel do izby. „Ponn? Ponn?" snažil sa získať jeho pozornosť. Ten mu však stál chrbtom a bez prerušenia pokračoval v rozhovore cez telefón o veciach, ktorým Dean nerozumel. Pristúpil teda k jeho stolu, vedel, že tam ho nemá šancu prehliadnuť.

Nečakal však, že v momente, keď sa Ponn otočí, tak sa ho zľakne. Značil o tom síce iba náhly krok dozadu a vyjavený pohľad, no boli dosť viditeľné na to, aby to Ponn mohol skryť či uhrať. Napokon taktiež podišiel k stolu a perami naznačil otázku: „Čo tu robíš?"

„Poďme sa najesť," rukou názorne naznačil Dean.

„Gill," oslovil osobu na druhej strane linky. „ Zavolám vám o chvíľu. Pokračujte v práci." Ponn si zložil slúchadlo z ucha a preniesol pozornosť na chalana vedľa seba. „Mám ešte veľa práce. Ale pokojne ti niečo objednám..."

„Ja...navaril som," skočil mu do reči Dean. „Bol by som rád, keby sme sa šli obaja najesť. Nemôžeš neustále pracovať! Aj keď viem, že je tvoja práca veľmi dôležitá a kvôli mne si sa k nej nejaký čas nedostal a zrejme preto sa ti toho veľa nakopilo, ale s prázdnym žalúdkom nebudeš mať dosť energie a to ovplyvní tvoje sústredenie..."

Dean prestal rozprávať, keď si všimol Ponnov prekvapený pohľad. Netušil, čo uňho vyvolalo túto emóciu, preto ani netušil, čo ďalej hovoriť. Hľadeli pár sekúnd na seba, nepohnute obaja stáli pri pracovnom stole.