Ponn&Dean [Original BL] (SK)

8. časť

„Popravde, keď takto sedím na vozíku, pripadám si ako dieťa, čo sa hrá na nejakého jazdca. Alebo mi to ešte pripadá ako by som bol na kolotoči. Zbesilá jazda!" vyškieral sa Dean, keď ho Ponn tlačil po chodbe od výťahov k jeho bytu. Tá rýchlosť sa však nedala ani vonkoncom nazvať zbesilou.

Ponn sa nad tým sčasti pousmial. „Zdá sa, že ti chýba aj lunapark."

„Nikdy som tam nebol," priznal sa chalan sediaci na vozíku a zodvihol k Ponnovi zahanbenú tvár.

„Tak ako vieš, aké to je byť na kolotoči?"

„Iba som si to predstavoval! Občas si predsa musíme nejaké veci predstaviť ako len chceme. Svet je hneď zábavnejší a farebnejší! Nevrav, že si nepredstavuješ, z času na čas, nejaké miesta a dobrodružstvá, ktoré na nich môžeš zažiť!"

„Nemám čas mať hlavu v oblakoch. Riešim veľa reálnych vecí. Ale to pochopíš, až budeš starší." Vtedy Ponn odomkol dvere bytu a obaja vošli dnu.

„Iste, pre teba som len decko, čo nevie nič o svete. Nemám ti to za zlé, ešte ma tak dobre nepoznáš." Prezuli sa a odobrali sa do kuchyne. Dean až tam pokračoval v predostieraní svojich myšlienok. „ Ale občas je fajn vrátiť sa do momentu, keď si bol dieťa. Hravosť sa dá vyjadriť aj inak než v posteli," podpichol ho Dean. „I keď, nemôžem ti to mať za zlé. Aj sex sa ráta ako upustenie z princípov a pravidiel."

„Hej! Vieš vôbec o čom hovoríš?" spýtal sa pobavene majiteľ bytu a vykladal pri tom nákup. „Hovoríš to, akoby si pri mne bol, keď som to robil." Len čo tie slová vyslovil, náhle zvážnel. Zastal v činnosti a pomaly preniesol zrak na Deana sediaceho stále na vozíčku. „Však si nespravil takú hlúposť a nedal mi do izby pri jej upratovaní vtedy nejakú skrytú kameru?" Ponnov pohľad potemnel, aura okolo neho náhle oťažela a sčernela. „Ak zistím, že si mi dal..." Nedopovedal. Prerušil ho Deanov smiech, ktorý preťal miestnosť.

„Prosím, nerozosmievaj ma takto! Dobre vieš, že ma všetko bolí, keď sa smejem!"

„Ja nežartujem! Ako inak by si vedel, čo sa deje v mojej spálni?"

„Ponn, prosím ťa, prestaň!" požiadal ho ešte stále trochu pobaveným hlasom, vôbec si nevšímajúc vážnosť v Ponnovom hlase či napäté telo, ktoré v sebe začínalo hromadiť hnev. „Prečo by som ti dával nejakú kameru do izby? Odkiaľ by som vôbec niečo také vzal? To je taká hlúposť! Ako ti to vôbec napadlo? A to som si myslel, že nemáš žiadnu fantáziu! Práve si ma dostatočne presvedčil, že moja fantázia tej tvojej nesiaha ani po členky!" Mal čo robiť, aby sa znova nezačal smiať. „A aby si vedel, iba som si ťa doberal a triafal som naslepo, hovoriac prvé hlúposti, ktoré mi napadli. To, že som sa trafil je mega náhoda! O to viac ma to pobavilo," mykalo mu znova kútikmi úst. „Vyzeráš strašne smiešne, keď to berieš tak vážne!"

„Ty..." Ponn zostal bez slov. Bežne sa s ním ľudia hádali, kričali po ňom a on zasa po nich. Tak ako v deň, keď Rho odišiel s tým chalanom. Hádali sa, bili... No Dean to teraz všetko poňal s takou ľahkosťou, prezieravosťou, humorom! Ponn sa hneď upokojil, čo sa mu nikdy nestávalo. A rovnako tak nikdy ľuďom neuveril, no Deanovi teraz veril. Ty si fakt iný, pomyslel si, nemajúc odvahu tie slová vysloviť nahlas.

„Poďme sa radšej pustiť do varenia. Kurz začína práve teraz!" Len čo tie slová Dean povedal, snažil sa postaviť s vozíka. Ponn zareagoval až po pár sekundách. To už pacient stál na nohách, hoci bolo zjavné, že sa tak necíti práve najlepšie. Podišiel preto k nemu a podoprel ho.

„Nemal by si stáť. Namáhaš si svaly na trupe, a teda aj rebrá!"

„Neboj sa, cítim to," povedal mierne sarkasticky Dean. „Ale úprimne, z toho sedenia ma nie len že bolí zadok, ale mi už aj stŕpol! Mal si niekedy stŕpnutý zadok?!" vyslovil rečnícku otázku.