Obaja sa topia vo svojich myšlienkach. Nenachádzajú mier a bojujú so svojimi vnútornými démonmi. Obaja sa snažia nájsť vysoký maják v strede mora, ktorý by im pomohol uniknúť a konečne sa nadýchnuť. Obaja žijú úplne rozdielne životy no napriek tomu...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Áno!" krik patriaci Meredith ma vystrašil natoľko, že som štetcom spravila jednu veľkú červenú čiaru cez polovicu plátna. Zostala som naň pozerať rozmýšľajúc či zabijem Mere alebo Mere.
Skúste tipnúť.
Zhlboka som sa nadýchla a štetec s červenou farbou hodila do vody k ostatným. Pozrela som sa na úplne zničený obraz a od únavy si pretrela oči. Už zajtra ma totižto čaká prvý deň v ateliéri a boli mi poslané ištrukcie, aby sme priniesli jeden z našich výtvorov, ktoré nás najviac vystihujú. Keďže som nechcela ťahať hotové výtvory až zo Slovenska bola som si viac než istá, že to zvládnem aj tu. Tá istota ma prešla ale v momente keď som vhodnú polhodinu chcela na prázdne plátno a nebola schopná niečo vytvoriť. A aj to jediné čo sa mi podarilo som úplne zničila.
Odhadzujúc zafarbenú zásteru na zem, ktorú som vlastnila nejaký ten piatok, som otvorila dvere z mojej dočasnej izby a prešla do obývačky z kadiaľ sa krik ozval.
Mere pár minút dozadu prišla zo školy a hneď čo som tak počula bolo to, že zapla televízor. Jej rodičia Jane a Mike boli v práci čo znamenalo, že sa vôbec nestarala o hodenú bundu na zemi či rozkopnuté tenisky, ktoré si musela vyzúvať postupne ako sa približovala ku gauču. Jedna topánka bola totiž hneď pri vchodových dverách a tá druhá pri spomínanom gauči.
„Čo ten krik?," spýtam sa a bundu zdvihnem zo zeme. Prejdem pri dvere kde ju zavesím na jeden z držiakov a následne sa rozídem k nej. „tie topánky si uprac skôr ako sa na nich potkneš" upozorním ju a zvalím sa vedľa nej na gauč.
„Habs majú verejný tréning!" ukáže na telku kde práve prebiehalo živé vysielanie zatiaľ prázdnej ľadovej plochy.
„A?" spýtam sa keďže som skutočne nerozumela jej kriku a dala sa do tureckého sedu.
„A?! Vidím, že ťa toho budem musieť ešte veľa naučiť. Ide o verejný trening z kempu pre širšiu verejnosť! To znamená, že tam ideme" povie rozhodnuto a vzápätí sa postaví.
„Že ty tam pôjdeš," uvediem to na pravú mieru pretože som naozaj nepotrebovala ísť na nejaký tréning a sledovať bandu chalanov potiť sa. „a nepozeraj sa tak na mňa, ja tam nepôjdem" ukážem na ňu keď na mňa hodí psie oči a ona sa okamžite zamračí.
„Ale áno pôjdeš! Preboha si v Montreali dievča! Tak trochu ži, jasné? Daj sa dokopy o desať minút vyrážame" rozhodne a bez toho aby počkala na moju odpoveď sa rozbehne preč.
V tom ju avšak zastaví hodená topánka pri gauči, na ktorej sa potkne a zletí k zemi ako hnilá hruška. Ja sa neudržím a okamžite vybuchnem do smiechu tak veľkého, že sa začnem chytať za brucho a zotierať si slzy.
„Ha ha, naozaj vtipné" povie keď si sadne a otočí sa na mňa. Všimnem si, že aj jej začne mykať kútikmi pier a nakoniec sa rovnako ako aj ja rozosmeje.
