Obaja sa topia vo svojich myšlienkach. Nenachádzajú mier a bojujú so svojimi vnútornými démonmi. Obaja sa snažia nájsť vysoký maják v strede mora, ktorý by im pomohol uniknúť a konečne sa nadýchnuť. Obaja žijú úplne rozdielne životy no napriek tomu...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
V momente keď som sa rozhliadla po izbe, som mala chuť to veľké okno rozbiť a vyskočiť z neho von.
Na stenách izby boli vyvesené rôzne fotky z hokejových zápasov a rôzne medaile, pričom na poličkách bolo veľký počet trofejí či pukov. Popri jednej zo stien bolo opreté nespočetné množstvo hokejok z ktorých boli niektoré z nich buď zlomené, použité alebo naopak čisto nové a ešte stále neodbalené. V rohu izby ležala obrovská taška, z ktorej trčala hokejová výstroj čiže to všetko mi stačilo na to aby ma to utvrdilo v mojej myšlienke.
Fakt úžasné, zo všetkých izieb z celého domu som musela vojsť práve do izby nejakého hokejistu.
Myslela som si že to najhoršie mám už za sebou avšak keď som sa pozrela nad posteľ, myslela som si že je so mnou ámen už úplný. Toto je ako naschvál. Raz za sto rokov sa niekam rozhodnem ísť a skončím práve tu?!
Nad posteľou totižto visel dres slovenskej reprezentácie s číslom dvadsať a veľmi dobre známym priezviskom Slafkovský. S pomyslením na to že by som mohla byť v izbe momentálne najslávnejšieho hokejistu na Slovensku mi myklo kútikmi a ja som tak svoj zrak zaostrila ešte viac.
Ja predsa nemôžem byť v jeho izbe, to by už musela byť veľká náhoda.
Nie nie určite nie som. Možno je to nejaký jeho fanúšik, ktorý taktiež hrá hokej a ktorý nejakým spôsobom získal reprezentačný dres Slafkovského so všetkými podpismi. No a taktiež nejakým zázrakom získal aj tú bronzovú medailu, ktorá visela hneď vedľa dresu.
Fajn, mám taký pocit že som skutočne v izbe Slafkovského.
Rýchlymi krokmi som prešla ku dverám, ktoré som malinko pootvorila avšak keď som si uvedomila že tam náš futbalista ešte stále stojí a s niekým sa rozpráva, dvere som opäť zatvorila a oprela si o ne hlavu. A čo mám teraz akože robiť? Nemôžem zostať v jeho izbe ako nejaký idiot.
Kľud Alexia, veď možno to ani nie je jeho izba čo ty vieš?
Z môjho poschodového premýšľania nad tým ako čo najrýchlejšie utečiem, ma prerušilo otvorenie akýchsi dverí, ktoré som ani nevedela že tú sú. Nič by na tom nebolo avšak daný človek otvoril tie dvere tak prudko, že som si z toho skoro cvrkla do gatí.
„Preboha!" zakričala som od ľaku a keď som si uvedomila že z dverí vyšiel Slafkovský len s uterákom obmotaným okolo pása a mokrými vlasmi, mala som chuť spáchať nežite. On sa taktiež zľakol, keď si uvedomil že v izbe nie je sám a že sa ho zľaklo nejaké úplne cudzie dievča.
V živote som sa necítila trápnejšie ako práve teraz.
Rýchlo som sa mu otočila chrbtom aby som mu nenarúšala jeho súkromie, no hlavne aby nevidel moje červené líca, ktoré horeli čím ďalej tým viac. Nie avšak preto že by bol bez trička a v podstate vyšiel práve z kúpeľne, pretože takých som totiž už videla. Ale preto, lebo chudák si chcel dať ničím nerušenú sprchu a ísť sa v klude prezliecť do jeho izby a miesto toho tu nájde cudzieho človeka. Veď si musí myslieť čo som nejaký stalker preboha!
