MEDZI NAMI UČITEĽMI

2. ČASŤ - Imrich a Továreň na čokoládu

Bolo pekné slnečné ráno. Lesy v tejto tropickej krajine sú pokryté slnečnými lúčami a rannou rosou. Príroda v tomto meste je skutočne bohatá. Lúče slnka sa jemne ligotali aj na kapote tmavého Passata, ktorý bol odparkovaný pri neďalekom lese.

,,Au... moja hlava..." chytil sa za hlavu Poskladaný, ktorý akurát otváral oči. Pred sebou uvidel stropnicu.
Keď sa trochu lepšie poobzeral, uvedomil si, že leží v aute. Keď sa pozrel vedľa seba, spatril tam ležiaceho Kraska. Ten sa vôbec nehýbal a nejavil nejaké známky života. Vyzeral skoro ako mŕtvy.

,,Hej Peťo," dostal zo seba Poskladaný, no Krasko nereagoval.
,,Peťo," povedal hlasnejšie a štuchol doňho svojími zviazanými rukami, no Krasko stále nič.
,,Peter haló," pohýbal s ním, no opäť márne.

,,Mŕtvola!" zakričal Poskladaný a začal so sebou metať v snahe dostať sa čo najďalej od tela.

,,Kde?!" zakričal aj Krasko a kričali tak chvíľu spolu. Obaja sa na seba pozreli a stíchli.

,,Preboha Peter, ja som si myslel, že si už tuhý!"

,,Pokiaľ neotrčí kopytá ako prvá moja svokra tak nikdy! Fú... ty teda vyzeráš," dobral si ho Krasko.

,,To je jediné, čo mi povieš? Žiadne ako sa máš, ako sa cítiš, nič?" mračil sa naňho Poskladaný.

,,Ehh... kde to vôbec sme?" zaostroval Krasko okolo seba.

,,Vyzerá to tak že niekde pri lese... pamätáš si, čo sa stalo včera večer?" zaujímalo Poskladaného, pretože on sám si nič moc nepamätal.

,,Pili sme a ostalo mi zle... a potom... potom neviem. To ten zasraný chlap čo vyzerá ako čert, ja som to vedel!" rozhneval sa Krasko. Postupne si začali obaja vspomínať.

,,Aj ja si naňho vspomínam. Ale dôležitejšie je, že ako sa odtiaľto dostaneme... A prečo mám zviazané ruky iba ja?" nestačil sa čudovať Poskladaný.

,,To neviem ale dúfam, že nie preto, lebo som trochu pri sebe. Počkaj, poobzerám sa, či tu nie je nejaký kľúč alebo niečo ostré," povedal Krasko a začal prehľadávať auto. Bolo zamknuté a celé prázdne. Smrdelo od nepríjemnej voňavky a ďalších zvláštnych vôní. Krasko však nenašiel nič nápomocné na vyslobodenie Poskladaného. Našiel však kondóm a malý sáčok s marihuanou. ,,Fuj to je hnus... ty si pamätáš čo?" spýtal sa Krasko.

,,Toho chlapa... obrovského, akoby zdvíhal každý deň nákladné autá a žral steroidy s kameňmi. Išiel z neho strach... Hej! Niekto ide!"

Obaja sa dali inštinktívne do strehu. Prišiel nejaký chlap, ktorý odomkol auto a otvoril dvere.
,,Vystupovať dámičky, pohyb pohyb!" nakázal im. Okolo pása mal pripevnený revolver. Vyzeral ako vojak.

Kraska a Poskladaného nemilosrdne doštuchal cez les až ku opustenej budove s veľkým komínom. Naokolo bola iba lúka a lesy. ,,Kľakni si," podlomil muž kolená Kraskovi. Namieril mu zbraň zozadu na hlavu.

,,Nie nie prosím! Nezabíjajte ma! Prosím! My sme sa vám nechceli pripliecť do cesty! Prosím vás doslova na kolenách!" prosil Krasko o zľutovanie.

,,Nezaujíma ma to," povedal muž odmeraným hlasom a prebil si zbraň. Bol pripravený každú chvíľu vystreliť. Krasko začal nekontrolovateľne dýchať.

,,Zastreľ mňa a nie jeho! To ja som vysypal ten koks!" priznal sa hrdinsky Poskladaný.

Zrazu bolo zozadu počuť smiech.

,,Dobre dobre, to stačí Janči. Tie výrazy stáli za to. Toto mi vždy tak dokáže zdvihnúť náladu, až je to neuveriteľné!" zasmial sa vysoký, potetovaný, svalnatý chlapík, ktorý vyšiel spoza betónových panelov a krovia. Bol to Imrich. Krasko ihneď z Milanovho opisu pochopil, o koho sa jedná.