~Kapitola 17~

107 7 4
                                    

Jisung pov;

Ocitol som sa na môj kus na veľmi tmavom mieste. Postavil som sa a porozhliadol sa okolo. ,,Haló je tu niekto?" Zvolal som ale nedostavila sa žiadna odpoveď. Skúsil som to ešte raz a to hlasnejšie. Malo to taký istý účinok, odpoveď som nedostal. V diaľke som uvidel malý, biely obdĺžniček, ktorý priam až žiaril. Začal som k tomu svetlu kráčať. Ako sim sa približoval, svetlo sa stávalo svetlejším a ostrejším. Tvarom to pripomínalo dvere. Natiahol som k nim ruku ale nečo mi ju prudko odtiahlo a potiahlo preč od nich. ,,Nerob to" ten hlas mi bol tak známy až mi to vyhnalo slzy do očí. ,,B-babka?" Otočil som sa, usmievala sa a vyzerala tak reálne, tak živo. Objal som ju a ona ma začala hladiť vo vlasoch. ,,Nikdy, nikdy tade neprechádzaj dieťa moje, až keď nastane tvoj čas, ale pamätaj, teraz aj keď to bude trvať dlho nikdy sa nevzdávaj, sú tam oni " ako to dopovedala, začala pomaly miznúť. ,,N-nie babi" ešte sa usmiala a zmizla.

Na jej radu som sa zvdialil od svetla a sadol si na zem. Čo sa vlastne stalo keď som tu? Ja chcem ísť domov! Jak sa z tadeto dostanem.

,,Ja ti hovorím, že by som ho najradšej zabil, Lix!" Započul so Jeonginov hlas na zavretie dverí. Oni sú tu tiež! Konečne niekto! A to som tu len 10 minút a už som sa nudil. ,,Ja viem Ale hlavne kľud, neviem co sa stalo, tiež by som ho dotrhal, je to kokot čo ti poviem, je vidieť že sa o ňho zaujíma, bol to len alkohol." o čom sa tam rozprávajú a hlavne o kom, aj ja chcem vedieť! Chíľu boli počuť nejaké hatlaniny ktorým som nerozumel. ,,Nezaslúži si to, p-pre-čo sa to muselo stať" nie, že neplačú, nechcem aby boli smutní veď som tu! ,, Neplač Jisungie by bol smutný" myslím si, mojimi telepatickými schopnosťami, že teraz Felix pohladkal Jeongina po hlave. Som proste dobrý. Ale však stále nechápem čo riešia, však som tu!

Sedeli tu celkom dlho a rozprávali nejaké príbehy, zhodnotili, že obedy sú fakt hrozné. Stihli si aj ponadávať na ich, majú to ale ťažké. Keď odišli zase som posmutnel, som tu sám...

Počul som otvorenie a následne zatvorenie dverí. Juuj no kto prišiel. ,,Ahoj Sungie" ja som vedel že si pre mňa Minho príde! Teraz len čakať kedy ho budem vidieť.

Minho pov:

Len tak tu nehibne leží a je to všetko moja chyba. Nemal som byť debil, nepiť a nebol by tu. Sadol som si ma stoličku a chytil jeho ruku. Je studená, lenže on má vždy horúce ruky, noha ja som kokot.

,,Prepáč Sungie, len kvôli mne tu ležíš" pohladkal som ho po ruke. ,,Soonie, Doongie a Dori, ti chcú povedať, že sa máš skoro uzdraviť, a že im chýbaš" trošku som sa usmial a pokračoval ,,Včera Doongie vyjedla celú konzervu, tak má dneska diétu aby jej nebolo zle, dám jej trošku suchých granuliek." Zotrel som si pár neposlušných slzičiek a pritiskol svoje pery na jeho ruku.
~
Za chvíľu končia návštevné hodiny a ja sa pomaly zbieram NECHCENE preč. Posledný krát dám Sungiemu pusu na ruku a odídem k dverám. ,,Milujem ťa veveričiak" povedal som a zmizol z izby a nakoniec celej nemocnice. Prišiel som domov, dal jedlo mačičkám a ľahol na gauč. Pustil som telku ale nič tam nebolo. Tak som si dal nejaké tie správy a spravil si chleba so šunkou a maslom.

Keď som ziedol, vypol som telku a zaľahol do postele. Premýšľal som nad veberičiakom a blbosťami. Nedalo sa mi zaspať, tak som vyšiel na balkón a oprel sa o zábradlie (neviem ako sa to volá xd). Pozrel som sa na oblohu, bolo krásne vidieť hviezdy. Povzdychol som si.

,,Sungie...nestaneš sa hviezdou...teraz nie"

_________________________

Haha lenivá som🤫
Stojí to za hovno ale nevadiiii (vadiiii)

Strašná som

Až moc nevinný~ [minsung]Where stories live. Discover now