Rival (Montreal 2)

Kapitola 29 - Mike

Išiel som na doraz. Pot mi stekal po tvári aj chrbte, svaly na celom tele sa mi chveli od vyčerpania. No nepoľavoval som. Fyzická aktivita bola presne to, čo som potreboval, aby som sa aspoň na chvíľu odpútal od svojich myšlienok. A čím viac som si dával na do tela, tým viac sa zo mňa odplavovala frustrácia, ktorá sa ma držala ako kliešť.

„Chceš ten stroj rozbiť?" spýtal sa ma Wes zadýchane , keď sa pri mne zastavil a utrel si spotenú tvár do uteráka.

Neodpovedal som mu. Len som opäť sústredene hľadel na závažie, ktoré som pred sebou dvíhal nohami a udržiaval som si pravidelný dych.

„Počuj, Mike," oslovil ma po chvíli, keď sa odo mňa nedočkal žiadnej odpovede. „Viem, že sa o tom nechceš baviť..."

„Presne tak," precedil som cez stisnuté zuby, strážiac si správne dýchanie. „Nechcem sa o tom baviť."

Wes sa oprel o stroj, na ktorom som cvičil. Zrejme nemal v úmysle nechať ma na pokoji.

„Len nechápem, prečo si ju poslal k vode, keď ju miluješ?"

Závažie hlasno cinklo, ako som dal do svojho pohybu viac sily a niekoľko hráčov sa po mne obzrelo. Nevšímal som si ich. Chceli, aby som bol verný Concordii. A tak sa aj stalo. Pokiaľ sa im na mne ešte niečo nepáčilo...

„Brooks, švihaj makať!" okríkol ho náš kondičný tréner a naznačil mu, aby sa vrátil k činkám.

Zvyšok tréningu sa mi už nikto neprihovoril. Nezostal som v kabíne ani o sekundu dlhšie, než bolo nutné a dokonca bez sprchy som zamieril domov. Tam ma privítal Bax, ktorý sa nesmierne tešil, keď ma zbadal medzi dverami.

Už som chápal, prečo si ľudia kupovali psov či iné domáce zvieratá. Nech som sa cítil akokoľvek na hovno, predsa len sa mi s Baxom v náručí dýchalo trochu ľahšie. Nekritizoval ma, nič mi nevyčítal. Len tam bol pre mňa. A to mi v tejto sračke, v akej som sa nachádzal, pomáhalo.

„Aj tebe chýba?" spýtal som sa ho, keď som si ho zdvihol k tvári a na mäkkú srsť som mu vtisol bozk.

Zdvihol ku mne hlavu, sklopil uši a začal mi olizovať bradu. Nemohol som sa neusmiať. Jednoducho to nešlo.

Na ďalší deň ma čakal zápas proti McGillu. V kabíne vládla nervozita, keď som sa obliekal do výstroje a svojich spoluhráčov som si nevšímal. Louis púšťal zo svojho JBL reproduktoru hlasnú rapovú hudbu ako vždy pred každým zápasom a niekoľkí hráči si spolu s ním pospevovali. Navzájom sa hecovali, aby na ľade podali čo najlepší výkon.

Akonáhle sme vyšli na ľad, očami som prebehol po tribúnach. Srdce mi dunelo v hrudi, ako som ju hľadal, no v tej mase ľudí som nemal šancu. Nesmierne som si prial, aby som ju zahliadol, ako má na sebe môj dres a fandí mi.

Lenže to boli iba moje hlúpe sny. Ako fanúšička McGillu by nikdy nefandila Concordii. Okrem toho, rozišli sme sa. Nemala žiadny dôvod mi držať palce. Vlastne by ma ani neprekvapilo, ak by tu ani nebola.

Jake MacKenzie si so mnou tradične potriasol rukou, než sme sa pustili do prvej tretiny. A v momente, ako rozhodca hodil čierny puk do stredového kruhu na úvodné buly, tak som vedel, že Colin Bergeron po mne ide.

Sústavne som ho mal pri sebe. Napriek tomu, že si mal držať líniu pri inom hráči, tak sa stočil ku mne. A na hranici tolerantnosti ma obmedzoval v mojej hre. Nehovoriac o tom, že vždy, keď sa ocitol pri mne, tak vypustil z tej svojej hnusnej huby nejakú sprostú nadávku na moju adresu.

Vedel som, že ma chce vyprovokovať.

Ale dnes som sa už nemienil nechať zastrašiť či bezdôvodne nechať tĺcť. Preto som mu každý náraz oplatil a zopárkrát som ho pritlačil o mantinel na hranici pravidiel. Tribúny šaleli a burácali. Nervozita medzi oboma tímami sa začala stupňovať. Naši hráči čoraz viac napádali hráčov McGillu a naopak.