Rival (Montreal 2)

Kapitola 11 - Mike

Netrpezlivo som sedel na plastovej stoličke na veterinárnej pohotovosti, zatiaľ čo som pohľadom sledoval hodiny na stene. Bolo niečo po ôsmej ráno, takže som mal ešte chvíľu čas, než mi začne škola. Mal som za sebou už ranný tréning, takže som bol dostatočne nabudený adrenalínom, nehovoriac o tom včerajšku v aute, takže som sa cítil čulý ako ryba.

Už len spomienka na Sophiine pery okolo môjho vtáka ma držali na hrane. Stále som nemohol uveriť tomu, že sa to naozaj stalo. Nesmierne ma šokovala, že niečo také urobila, no bol by som pokrytec, ak by som ju chcel za to moralizovať. Bol to ten najlepší orál, aký som doteraz zažil a hrýzla ma zvedavosť, aké by to bolo so Sophiou aj v iných telesných aktivitách.

Netušil som, či mi z toho premýšľania praskne skôr hlava alebo gule. Bol som z nej totálne v riti.

„Pán Davenport, nech sa páči. Je váš."

Prudko som zdvihol hlavu, keď som začul ženský hlas a vo dverách som zbadal postaršiu doktorku, inú ako dnes v noci. Usmievala sa na mňa, keď som sa postavil a potom som si všimol malé chlpaté klbko, ktoré mala za sebou na stole.

Okamžite som vedel, že je to môj nový najlepší kamarát.

„Príďte za pár mesiacov na očkovania," odvetila a podala mi malý papier. „Tu je číslo na našu ambulanciu."

Schoval som papier s číslom do zadného vrecka na džínsoch a sklonil som sa k malému čierno-hnedému šteniatku, ktoré na mňa ospalo hľadelo.

„Ešte odznievajú sedatíva, ale za chvíľu bude v pohode," dodala doktorka a pohladila šteniatko po kožuchu. „Je to bojovník. A keď vyrastie, bude z neho silný, veľký pes."

Z ničoho nič sa mi zovrelo hrdlo. „Vďaka."

Opatrne som vzal šteňa na ruky a pritúlil som si ho na hruď. Vôbec sa nebránil. Zrejme za to mohli ešte stále utlmujúce lieky, ktoré mal stále v sebe. Keďže som si však stále pamätal, ako sa včera triasol v mrazoch pod autom, schoval som si ho do bundy, aby som ho ukryl pred treskúcou zimou.

Vonku znova snežilo. Čo najrýchlejšie som sa dostal do svojho auta, kde som svojho nového kamoša položil na sedadlo spolujazdca, kam som predtým hodil starú deku.

„Odveziem ťa domov a potom musím do školy," prehovoril som smerom k nemu a naštartoval som. Okamžite som pustil kúrenie, aby mu bolo príjemne a zamieril som preč z parkoviska. Akonáhle som sa dostal na križovatku, tak som v duchu zanadával a otočil som auto.

„Musíme ti ešte nakúpiť veľa vecí," dodal som popod nos a krátko som pozrel na psa. „Minimálne misky na vodu a granule."

Zamieril som do najbližšieho nákupného centra, kde sa nachádzal aj obchod s chovateľskými potrebami. So šteniatkom na rukách – ktorého som pomenoval Bax – som vošiel do obchodu, kde sa ku mne okamžite prikrútila mladá predavačka a veľmi ochotne mi všetko poukazovala.

Z obchodu som odchádzal s dvomi miskami, obojkom, vôdzkou, hračkou v tvare kosti a vreckom granúl. Spolu s nimi som dostal aj vizitku obchodu, kde mi predavačka napísala svoje súkromné číslo. Akonáhle som sa však dostal von, číslo som zahodil a spolu s Baxom som zamieril domov.

Nemal som záujem o iné ženy. Chcel som iba Sophiu Bergeronovú.

„Takže, čo na to hovoríš?" spýtal som sa Baxa, keď som si k nemu kľakol na zem vo svojej izbe. Pri dverách som mu vytvoril ležovisko s miskami, kde som mu položil aj novú hračku a potom som ho pohladil po srsti. Uprel na mňa veľké hnedé oči a zakňučal.

„Čo by si chcel?"

Nespúšťal zo mňa pohľad a neprestával kňučať. Keď som k nemu natiahol ruku, aby som ho opäť pohladil, tak sa pritúlil k mojej dlani a začal sa mi škrabať hrubými labami po kolene. Na také malé šteňa mal vskutku veľké laby, čo bol neklamný znak toho, že až vyrastie, bude z neho naozaj veľký pes.