Deal

Kapitola 4

Grace

„Takto to ale vôbec nebolo! Okamžite to odvolaj!" napomeniem svoju najlepšiu kamarátku počas našej chôdze do inštitúcie s názvom škola.

Presnejším názov Chicagska univerzita. Moja vysnívaná škola, kvôli ktorej som celé tie roky tak tvrdo drela aby som sa sem dostala. Síce bez štipendia ale nemôžme mať predsa všetko, všakže? Na mojej strednej boli ľudia, ktorí pre štípko išli cez mŕtvoly a medzi tých som moc patriť nechcela, takže som sa tomu celému radšej vyhla.

„Ale bolo! Áno uznávam, že som mala síce vypité ale toho chalana, ktorý ťa tam celý večer balil si moc dobre pamätám" nedobytne odvetí nad čím prevrátim očami a nesúhlasne pokrútim hlavou, stále si stojac za svojim názorom.

Po raňajkách som sa dala ako tak dokopy a vyrazili smerom škola už hodinu pred samotným začatím dnešnej prednášky. Možno to znie bláznivo prečo až hodinu vopred ale tu v Chicagu býva ranná premávka nepredvídateľná.

Rovnako ako aj dnes.

Dobrú polhodinu sme strávili v rannej kolóne a jediné čo nás držalo pri zmysloch bol playlist Isaca, ktorý na celé auto kričal text pesničky Outrageous od Britney Spears. Je to jeho song a tak sme si ho nevypočuli len jedenkrát ale rovno päťkrát. Po sebe.

„Fajn nechám ťa v tvojej fantázii Morgan" zdvihnem ruky na náznak toho, že sa vzdávam čo zapríčiní úsmev víťazstva na jej bezchybnej tvári.

Spomínali sme na historku z minulého roka, ktorá sa vôbec nestala ale podľa Morgan áno. Pravda bola avšak taká, že pri mne bol naozaj chlap ale bol tak namól, že si myslel že som jeho priateľka a celý večer si ma s ňou mýlil.

Tieto myšlienky na minuloročné leto som zahnala do úzadia vtedy, keď som si uvedomila ako sa k nám dostávali zvedavé pohľady študentov cestou cez celé parkovisko. Nebolo to nič nové, predsalen Morgan ako modelka patrila k tým známejším ľudom z tejto školy avšak na tých pohľadoch bolo dnes niečo iné. Nič som avšak nepovedala a mlčky nasledovala tých dvoch bláznov predomnou, ktorý si v podpätkoch razili cestu do školy ako v nejakom filme.

V momente ako sme otvorili vchodové dvere od školy sme zostali stáť na mieste ako prikovaní. Všetci sa odrazu zastavili v chodzi a ich oči zostali visieť na nás troch. A keď hovorím všetci, tak všetci.

„Prečo sa na nás všetci pozerajú?" potichu a nenápadne sa spýtam tých dvoch vedľa, po čom sa na mňa z oboch strán pozrú.

„Zlato, nechcem ti kaziť ilúzie ale všetci sa pozerajú na teba. Nie na nás" opraví ma Isac a mne sa žalúdok prevráti o stoosemdesiat stupňov. Študenti sa akoby preberú z tranzu a vrátia sa do reality avšak s pohľadmi stále na mne. Chodba plná zvedavých študentov školy sa dá opäť do pohybu a z hrobového ticha sa stane opäť neprehliadnuteľný hluk.

V tom mi dopne, že všetko čo mi toto
ráno hovorili je pravda. Naozaj sa to deje a moja tvár sa z neviditeľnej stáva doslovným terčom cudzích pohľadov, za ktorými sa očividne neskrývajú žiadne milé domnienky. Myslela som si, že to s tým článkom nemyslia až tak vážne, a že v konečnom dôsledku z toho nič nebude, no mýlila som sa.

A to sakramentsky moc.

„No kurva" zasmeje sa Isac, ktorý si ústa okamžite prikryje rukou a šokovane sa na nás dve otočí. Na všetkých tých ľudí som hľadela vyľakane až zúfalo. Nechápala som ničomu a už vôbec nie tomu, prečo to tak riešia.
„ako vyzerám?" začne sa rýchlo upravovať čo ma mierne rozosmeje. Do reality ma avšak naspäť privedie šuškanie všetkých navôkol mňa a ja si ťažko povzdychnem.