JUST LOVIN'

9. kapitola

2:00

Asi o 2 ráno som sa zobudila na tiché búchanie na mojom okne.

Opatrne som vyšla z postele a otvorila okno. Pozrela som sa dole a kto tam nebol, sám poloboh Daniel.

"Čo chceš?"

"Prepáč."

Otočila som sa a zatvorila okno. Chcel hrať hru? Hrá hru.

Opäť som počula tichučké búchanie na okno. Nechcelo sa mi tam ísť, tak som si ľahla ale nešlo mi zaspať. Po chvíli búchanie prestalo. Mala som pocit že už zaspím. Akurát na to, že teraz som nepočula tichučké búchanie na okne. Teraz mi tam niekto zaklopal. Otočila som sa. Jasné, kto iný by to mohol byť.

Išla som mu otvoriť, hádam nechcem mať na svedomí jeho smrť.

"Čo stále chceš. V škole som za tebou prišla, chcela som sa porozprávať a ty si ma obišiel."

"Prepáč, myslel som si že..."

"Čo, Čo si si myslel?" chcela som byť ešte kľudná. Neviem prečo ale začínalo to vo mne vrieť.

"Ja vlastne ani neviem."

"Ale vieš."

"Myslel... Myslel som si že si moja ex. Ona toto robievala."

Toto ma zabolelo. Podobať sa na niekoho ex. Nevedela som čo mám na to povedať. Bola som v šoku.

"Ona chodí na tú školu čo my?" opýtala som sa so strachom v hlase.

"Hej."

Po tomto som ešte viac nevedela čo mám povedať. Prišla som sa ním bližšie.

Postavila som sa pri neho a nastavila ruky na objatie. On sa natiahol bližšie ku mne a potiahol si ma k sebe. Objal ma. Bolo to fakt dobré. Dlho som nebola v objatí niekoho tak dokonalého. Dokonalá postava, dokonalé oči, dokonalý Daniel.

Ako som nad ním premýšľala, tak Daniel sa trocha odtiahol a pozrel sa na mňa. Prebodávali sme sa pohľadmi. V jeho očiach bolo niečo vidieť. Videla som všeličo čo som nevedela čo zanemená. Jedno som však poznala. Tú emóciu pozná snáď každý.

Vedela som, že to je bolesť. Nevedela som však, prečo ju tam vidím. Nevedela som ani či sa ho mám niečo spýtať. Nespýtala som sa. Nevedela som čo sa deje. Zahľadel sa do mojich očí ešte silnejšie.

Chytil mi tvár medzi svoje ruky. Z ničoho nič priložil svoje pery na moje. Bola som v siedmom nebi.

Zrazu som si spomenula. Povedala som že hráme hru.

Nemohla som v tom ďalej pokračovať. Jednoducho nie.

"Mal by si ísť."

"Ema. Počkaj."

Iba som išla k oknu a otvorila som ho. Nemohol ísť normálne cez dvere. Aj keď naši spali, zobudili by sa, mama počuje všetko.

Išiel k oknu. Išla som s ním. Nemohla som odolať. Dala som mu ešte jeden bozk. Pozrel sa na mňa. Ja som len ukázala očami že má ísť a on išiel.

Ľahla som si ale do rána som už nezaspala. Nešlo to. Rozmýšľala som nad tým, čo sa stalo.

Neskôr som sa snažila na toto nemyslieť. Myslela som na to, ako budem zajtra pokračovať v hre a čo spravím.