𝐑𝐄𝐐𝐔𝐈𝐄𝐌

𝐂𝐀𝐏𝐈𝐓𝐔𝐋𝐔𝐌 𝐒𝐄𝐗𝐓𝐔𝐌 𝐃𝐄𝐂𝐈𝐌𝐔𝐌

Nechám Fōwu, nech kričí.
Nech nadáva a plače.
Nech jačí z plných pľúc.
Nie kvôli tomu, že jej bolesť spôsobovala by mi radosť. Práve naopak, tie útrapy majú na moju zúboženú psychiku veľký dopad. Spájajú sa s mojimi, ktoré dokázal som na chvíľu potlačiť, no teraz majú voľný priechod.

Trpíme však spoločne. Cítim sa o trochu menej sám. A to mi za tie muky stojí.

Dajan neriekne ani pol slova, rovnako aj ja.

Som unavený.
Tak veľmi.

Nohy podlamujú sa mi. Už nevládzem.
Tvrdo dopadnem na kamene, ale bolesť pociťujem iba tlmene. Krv leje sa, no ani to neprinúti ma pohnúť sa.

Rev ženy mieša sa zrazu s Dajanovým a vreskotom príšer i ľudí. Nevnímam konkrétne slová, nesnažím sa o to.

Koľko trvalo by, kým by ma príroda pohltila a zobrala si naspäť?
Sladká temnota ma znova obkľučuje.

Začínajúci spánok tentokrát odoženie prudký kŕč prebiehajúci cez celé telo.

Lovci! Silní. Príliš blízko. Využívajúci mocné kúzla. Rušiaci moju energiu.

Zdvihnem sa. Nemôžem dovoliť im, aby som sa dostal pod ich špinavé ruky. Nedopriali by pokoj mysli, ani schránke.

Prihovára sa mi mnoho hlasov. Splývajú do hukotu. Niektoré opakujú slová rovnaké, ktorým nerozumiem. Ten chorál privádza ma do šialenstva. Neznáme hlásky zarezávajú sa mi do kože, pomaly vychutnávajúc si bolesť moju.

Les ožíva. Nie je taký veľký ako Rèenaşyl, no o to hustejší. Majestátne ihličnaté stromy zakrývajú temnú oblohu. Konáre sa naťahujú ku každému živému tvoru. Vietor im v tom vytrvalo pomáha. Dážď neustáva. Zem pokrývajú vnútornosti rôznych bytostí.
Tiene okolo naberajú na sile a začnú nadobúdať tvar.
Nespočetné množstvo očí sleduje každý môj pohyb.

Pozriem na ďalšiu zničenú drevenú chatku. Hlúpi ľudia nedržali sa ďalej od tohto prekliateho miesta.
Lpèim od počiatku vekov láka i desí. Ten, kto má aspoň trochu zdravého rozumu, vie, že treba byť nadmieru opatrný len pri prechádzaní, nieto žiť tu.

Každý krok stojí veľmi veľa úsilia. Dych sa mi zasekáva. Svaly neposlúchajú. Do nosa tlačí sa mi smrad zdochlín, krvi, hnisu a aróma monštier. Lejak bolestivo bičuje.

Chcem roztrhať sa. Kožu, identitu, celého seba. Zbaviť se tejto schránky. Splynúť s lesom. Nechať sa ním viesť. Nemusieť znášať útrapy a váhu rozhodovania. Nebyť sám.

Pretriem si trasúcou sa rukou tvár a oči. Zrak sa mi na chvíľu zlepší, a tak všimnem si kôru najbližšieho stromu. Zmeraviem. Tie vyryté znamenia spoznávam. Posunuli svoje územie... ?
Zranenie na boku ozve sa, čo ma skolí.

Snažím sa vyhrabať zo špiny. V tom však zazriem svorku veľkých vlkov. Neodvratne sa približuje. Skúšam sa vzchopiť, pripraviť sa... som však úplne bezmocný. Nepodarí sa mi potlačiť vzlyk.

Keď už blízko sú, len privriem viečka. Nechcem vidieť, ako ma trhajú na kusy a vlečú k pánom. Ostávam ležať, iba sa viac schúlim. Rozmýšľam, či skúsiť použiť mágiu, ktorá ma v tomto stave určite zabije, no aspoň by som im spôsobil trochu škody.

Telo ma ale zradilo. Vzdalo sa. Nedokážem zašepkať ani to najľahšie kúzlo. Opäť sklamal som. Toto uvedomenie drása moju existenciu viac než akákoľvek bolesť.
Nezaslúžim si život.

Všetko utíchne. Nič necítim. Každá myšlienka zmizne.

***

V prázdnote ničoty naplní vnútro moje neznáme odhodlanie.
Dáva mi zmysel.
Dôvod na dýchanie, na prúdenie krvi v žilách.