𝐑𝐄𝐐𝐔𝐈𝐄𝐌

𝐂𝐀𝐏𝐈𝐓𝐔𝐋𝐔𝐌 𝐃𝐔𝐎𝐃𝐄𝐂𝐈𝐌𝐔𝐌

Veľmi biedna stráž pozostáva len z dvoch znudených mužov. Ich prítomnosť skôr je symbolická, nikto by sa neodvážil zaútočiť na tento dom. I tak nachádza sa tu menej strážcov než zvyčajne, asi kvôli mojej smrti.
Zašepkám kúzlo z diaľky a obaja padnú k zemi. Keď preberú sa, nebudú si spomínať na toto drobné zdriemnutie.

Nárek hrdej Giilky počuť hneď. Čo najmenej nápadne prejdem k zadnej časti budovy, kde nachádza sa jej izba. Našťastie iba na druhom poschodí má ju, takže to pre mňa nie je náročné.

Keď nehlučne preleziem okno, vidím, ako plače na posteli otočená mi chrbtom. Kvôli veľkým vzlykom pohupujú dlhé kučery sýtej hnedej farby, ktoré majú na slnku odtiene medené.

Je tak zaujatá revom, že nevšíma si nič iné. Podídem k nej zozadu. Rýchlym pohybom dám jej jednu dlaň cez ústa a druhou rukou vytiahnem ju zo sedu a pritiahnem blízko k sebe. Len čo spamätá sa, začne sa silno mykať v zúfalej snahe, no márne.

,,Ańuw țew (milovaná moja)," zašepkám. Prekvapuje ma, že ihneď nezistila, kto je nečakaným návštevníkom.
Prestane sa vzpierať a rukami chytí tú moju okolo jej pásu. Povolím zovretie. Hneď ku mne otočí sa.

,,Nil," ticho vzlykne a oči znovu zaplnia sa slzami, ktoré stekajú po červených lícach, ,,snívam?"

,,Naozaj myslela si si, že tak jednoducho by bolo po mne?" neveriacky si ju premeriam pohľadom. I strapatá a vo voľnejších, nie práve najnovších šatách stále pôsobí reprezentatívne. Pôvab z nej vyžaruje.

,,Ale-ale ako?" pevne stisne mi ruky. Asi stále neverí. Jeden z hadov uhryzne ju do prsta, keďže nedáva pozor. Od bolesti sykne, na čo zasmejem sa.

,,Záleží na tom? Som tu a to je najdôležitejšie," pobozkám poranené miesto a neustále pozerám do tmavozelených očí.

,,Ja... neviem... neviem, čo povedať. Stále tomu nedokážem uveriť," natiahne nezranenú ruku k mojej tvári, asi chcela pohladiť ma po líci. Kvôli reflexu strhnem sa a chytím jej ju ešte vo vzduchu.

,,Vravel som ti, nech nič takéto nerobíš," pevne zovriem tenké zápästie a zamračím sa.

,,Si to naozaj ty," zalape po vzduchu. Stiahnem obočie ešte viac.
Chcem niečo jej odvetiť, no bez varovania silno oblapí ma, a tak presunie na mňa všetku svoju váhu. Rozplače sa úplne, hladím ju teda po vlasoch.

,,Uvedomuješ si, že mŕtvolu objímaš," poviem po dlhých momentoch, ktoré ako hodiny zdali sa mi. Len vzlykala mi do hrude a stískala ma, až som mal pocit, že rozpučí ma. Vymaním sa z toho zovretia.

,,Keby som ju len objímala," zaškerí sa a utrie si slzy, ,,mal si vidieť otcov pyšný výraz, že si bol zabitý práve v jeho oblasti. A pritom ťa mal veľakrát pod nosom."

Tirin dcérou je maieèla (Správcu) tejto časti krajiny. Keď počul som o nej, môj plán bol jednoduchý. Začarovať ju a dostať pod svoju moc. Nakoniec však nič také nemusel som vykonať. Odovzdala sa mi dobrovoľne po tom, ako som ju nechtiac zachránil pred nejakou dobou.

Mal som kšeft v blízkej dedine. Veľmi nízky muž požadoval odo mňa, aby som zabil iného v ďalekom Dleecise. Po ceste dlhej únava ma premáhala a tak nechcelo sa mi nič vymýšľať, ani riskovať, keďže stále bol obklopený ľuďmi, preto použil som náročné kúzlo na temer dokonalé zneviditeľnenie. Skôr, ako sa ostatní stihli spamätať, už dávno utiekol som. Minul som veľa obzvlášť cenných prísad, ale odmena vysoká bola, tak by mi ich preplatila. Keď vrátil som sa za zadávateľom, zistil som na moje sklamanie, že dedinu prepadli a muž skončil mŕtvy, všetky peniaze preč.
Môj hnev nedal sa opísať slovami. Minul som vzácne suroviny, veľa hodín a úplne zbytočne.
Zistil som teda, kto mohol za prepad a vystopoval bandu.