Všetky odtiene červenej (YoonKook)

❤ časť 1 ❤

Vojdem do skoro prázdnej kaviarne. Vnútri hrá príjemná hudba, niečo z tohtoročných noviniek. Dá sa to počúvať, aj keď ja som skôr na klasický rock.

„Dobrý deň, prajete si?"

Usmejem sa na čašníčku. Je milá a oči jej žiaria rovnako ako červená nitka, ktorá je na mašličku uviazaná okolo jej drobného malíčku. Jej šťastie je ešte čerstvé. Objednám si a o chvíľu neskôr odchádzam, akonáhle pripraví moju kávu. Nemám čas sa zdržiavať. Cestou do práce premýšľam nad dievčinou z kaviarne a predstavujem si možné scenáre, ako sa so svojou spriaznenou dušou zoznámila.

Bol to zákazník, ktorý jedného dňa prišiel do kaviarne, ich pohľady sa stretli a nitky k sebe našli cestu? Alebo jej nejaký gentleman pridržal nad hlavou dáždnik, keď čakala na zelenú a z neba sa spustil dážď?

„Hej, Yoongi!" zavolá na mňa Namjoon.

Odzdravím ho obyčajným mávnutím ruky. Zlozvyk, ktorého sa neviem zbaviť od doby štúdia v zahraničí.

„Ako?" spýta sa, keď sa k nemu pridám.

„Hm," odpoviem.

Namjoona moje strohé odpovede takto skoro ráno už dávno neprekvapujú, tobôž nie, keď vidí zatiaľ nevypitú kávu v mojej dlani. Rozhovorí sa o nejakom rande, o ktorom by som mal pravdepodobne vedieť. Asi o tom hovoril včera na obedovej prestávke, ale kto vie. Niekedy rozpráva až príliš, niekedy až tak veľmi, že ho musím prestať počúvať.

„Bola milá, ale neviem... a okrem toho, nie je to ta pravá," zdvihne ruku a pokýva malíčkom, na ktorom sa mu hompáľa obyčajná červená nitka, vyblednutá, ako by ju niekto už veľakrát vypral. Je rovnaká ako tá moja. Tichá, nevýrazná a mŕtva. Namjoon s obľubou hovorí, že len spí a nemá rád, keď ju označujem tak morbídne.

„Ty ma už zasa vôbec nepočúvaš," povie Namjoon.

„Prepáč, zamyslel som sa," odpoviem.

„To vidím," zaškerí sa na mňa kolega.