Všetky odtiene červenej (YoonKook)

❤ časť 2 ❤

Nový ročník. Desiatky tvári, ktoré budem pravidelne vídať najbližšie tri mesiace, než väčšina z nich odpadne po prvom semestri, akonáhle zistí, že to nie je odbor podľa predstáv. Desiatky tvári a desiatky nitiek, ktoré majú najrôznejšie odtiene červenej. Niektoré žiaria, niektoré spia, iné su temné ako krv, svetlejšie, tmavšie.

Snažím sa sústrediť na výklad a nesledovať vlákna, ktoré sa tiahnu naprieč celou učebňou. Niektoré končia v stene, iné prechádzajú cez okno a miznú niekde v diaľke.

„Prajem vám pekný deň," ukončím prednášku a sledujem, ako študenti pomaly opúšťajú triedu.

Sám si potom pozbieram svoje veci a zamknem za sebou, než sa chodbou vydávam k mojej pracovni. Po ceste sledujem svoj malíček s kúskom viditeľnej nitky.

Pamätám si presne na deň, keď som ju prvýkrát uvidel. Nie, nie tu moju. Videl som vtedy maminu nitku, ako sa tiahne ďaleko za dom, pred záhradku a ďalej, kde mizla za stromami neďalekého parku.

Keď to mama zistila, tvárila sa zvláštne. Prekvapene a možno aj trochu vystrašene. Asi za to mohla aj skutočnosť, že ja som žiadnu nitku nemal. Všetci okolo mňa, dospelí aj deti, všetci nitky mali a ja som ich všetky videl. Pamätám si, ako som sa kedysi snažil ich prekračovať a ľudia, ktorí nechápali, čo sa deje, na mňa pozerali ako na šialenca. Trvalo dlho, než som dokázal prekonať tu potrebu, aj keď som vedel, že nitiek sa nedá dotknúť.

A potom, keď som mal asi desať rokov, objavila sa. Nitka na mojom malíčku sa z ničoho nič objavila, v niekoľkých slučkách sa mi ako had ovinula okolo prsta a žiarila tak veľmi, až ma to na chvíľu oslepilo. Žiarila tak, že bola skoro biela. Trvalo to niekoľko minút, pričom som z nej nemohol spustiť oči. A potom zhasla a vybledla. Bolo to presne prvého septembra a verím, že na ten deň nikdy nezabudnem. Od tej doby bola nitka mŕtva a ja som sa bezúspešne snažil prísť na to, čo sa stalo. Asi som sa len nevedel správne pýtať.

Ale prečo vidím nite všetkých ľudí? Nikto iný ich nevidí, nikto iní o nikom takom ani nepočul. Som to ozaj len ja? Čo je na mne tak iné?

„Si len proste... vnímavejší," hovorievala mi mama.

Jej nitka je už niekoľko rokov čierna a jej druhý koniec mizne pod náhrobným kameňom.

Tak som vnímavejší. Čo si mám z takej odpovede vziať?