Všetky odtiene červenej (YoonKook)

❤ časť 4 ❤

„Mohol by som na chvíľku?"

Zdvihnem zrak a stretnem sa s nesmelým pohľadom jedného z diaľkových študentov.

„Áno?" opýtam sa.

„Viete... ta skúška, čo bude tretieho. Ja ho asi nestihnem, budem ten deň v práci a bohužiaľ si nemôžem vziať voľno a – "

„Keď som sa pred desiatimi minútami pýtal, či termín vyhovuje všetkým, to ste ešte nevedel, pán...?"

„Jeon Jungkook," odpovie, keď pochopí. „Nie, ja len... ja som, viete..."

„Pán Jeon," preruším jeho bľakotanie. V duchu napočítam do desať a pokúsim sa o úsmev. Sú to len diaľkari, je to jedna skúška a potom od nich budem mať pokoj. Je aj v mojom záujme, aby tu skúšku urobil a nemusel som sa s ním individuálne stretávať niekedy na budúci rok. Už teraz mám celé skúškové obdobie tak nabité, že neviem, kedy sa stihnem vyspať. „Pokiaľ nestíhate skúšku tretieho, môžeme sa dohodnúť na inej alternatíve, ale musíte pochopiť, že nemám toľko času, aby som sa vám mohol venovať. Je skúškové a k tomu sa budú konať prijímacie skúšky, obsadené budú aj učebne, aj kabinety, aj vyučujúci."

„To určite chápem... a ďakujem. A... môžeme sa dohodnúť aj hneď, alebo radšej neskôr cez email? Nechcem vás zdržiavať..."

„Pokiaľ by vám to vyhovovalo, môžete prísť o deň skôr, druhého v pondelok, dajme tomu okolo sedemnástej, to budem mať hodinové okno v rozvrhu, a na skúšku som vymedzil dvadsať minút. Nebude ťažká."

„V pondelok... áno, v pondelok by som mohol," pokýve hlavou a milo sa usmeje.

Ktovie prečo mi pripomína zajačika. Ew, otrasiem sa nad tou predstavou a okamžite ju vyženiem z hlavy. Na také myšlienky som aj príliš starý aj príliš všetko.

„Tak dobre, v pondelok o sedemnástej ma čakajte pred kabinetom. Ešte niečo?" opýtam sa.

„Ah, nie, už nič. Ďakujem veľmi pekne a – ah, nechcete s tým pomôcť? Aj tak neviem, kde máte kabinet, tak –" bľaboce ďalej.

Toto že je študent vysokej školy a ešte diaľkového štúdia, kde väčšina študentov je staršia ako ja? Ach bože, kam ten svet speje?

„Pomoc sa mi hodí," prikývnem.

Mám toho veľa a keď už si chce šplhnúť, tak nech z toho niečo aj vyťažím. Môžem byť raz za čas aj využívajúci bastard, no nie?

Jeon Jungkook mi pomôže odniesť moje veci do kabinetu a celú cestu mlčí. Vyhovuje mi to, aj keď mám pocit, že je zo mňa nervózny a možno sa ma dokonca aj bojí? Koľko môže mať rokov? Dvadsaťpäť? Vyzerá mlado, mladšie než ostatní jeho spolužiaci. Je to až prekvapujúce. Prečo neštuduje prezenčne? Teraz by už mohol pracovať na diplomovej práci. Čo vlastne má za zamestnanie?

A čo ma je vlastne po ňom? Neviem, prečo, ale môj pohľad klesne na jeho ruku. Okolo malíčku má obmotanú nitku. Bledá ako tá moja a Namjoonova. Ani on ešte nenašiel svoju spriaznenú dušu.

Dôjdeme až ku kabinetu, kde sa zastavím a odomknem. Pokyniem Jungkookovi, aby vošiel. Odložím svoje veci vedľa stola a natiahnem ruky, aby som si od neho vzal svoje knihy. Vo chvíli, keď sa naša pokožka dotkne, jasná červená žiara ma oslepí tak, že všetky knihy pustím, a pretože Jungkook to nečaká, všetky popadajú na zem. Niekoľkokrát mrknem, aby som odohnal fľaky, čo sa mi tvoria pred očami.

To už sa Jungkook skláňa k zemi a s jedným ospravedlnením za druhým sa snaží pozbierať rozhádzané knihy.

„To... nič sa nestalo," zadrhnem sa v reči.

Nitka na mojom malíčku žiari a Jungkookova žiari rovnako. Ich konce už sa mŕtvo nehojdajú vo vzduchu, ale idú si naproti, až sa uprostred cesty spoja a žiara pomaly hasne do príjemne svetielkujúcej. Nemôžem z toho spustiť oči ani keď sa Jungkook zdvihne a knihy mi opäť podáva.

„Ste v poriadku?" opýta sa.

„Čo...? Ah, áno, som v poriadku, len..." Jungkook nevyzerá, že by ho táto situácia vyviedla z miery. Vlastne vyzerá, že si to ani nevšimol. Zbláznil som sa snáď?

Prekvapený z toho všetkého od neho len prevezmem učebnice a nechám ho odísť. Nitka na mojom malíčku sa tiahne za ním.

Čo sa to doparoma stalo?!