Všetky odtiene červenej (YoonKook)

❤ časť 6 ❤

Jungkook prišiel s predstihom. Keď sa objavím na chodbe, vidím ho, ako stojí pred mojim kabinetom a nervózne prešľapuje z miesta na miesto. V rukách žmolí nejaké papiere, hádam, že okruhy ku skúške.

„Dobrý deň, pán Jeon," oslovím ho, aby som na seba upozornil.

„Ah, dobrý deň!"

Je nervózny ako panna pred prvým sexom. Dnešná mládež nič nevydrží. A to je len o desať rokov mladší. Pamätám si, keď som mal ja toľko, čo on, a všetko som mal u riti. Magisterská práca mi stála niekde na počiatku, mal som možno tak názvy kapitol a niečo málo k úvodu a praktickej časti, ale inak som na to pekne sral a radšej som behal po nočných kluboch a vystupoval v zafajčených priestoroch na malom pódiu v nádeji, že si ma niekto všimne a bude zo mňa slávny rapper alebo podobná blbosť. Nedajbože aby som skončil ako nejaký idol s flitríkmi na ružovej košeli a sladkým jahodovým leskom na perách.

„Môžeme začať," usmejem sa naňho. „Vyberte si otázku."

Jungkook sa pozerá na štvorčeky papiera ako na životného nepriateľa, ale nakoniec si jeden zoberie.

„Otázka číslo sedem, Emócie, delenie emócií a definícia emócií. Zoberte si papier a máte pätnásť minút na prípravu. Keby ste to mal skôr, povedzte."

Nechám ho sadnúť si ku stolu a sám sa posadím k tomu svojmu. Otvorím si jeho seminárnu prácu s komentármi a ešte raz si prejdem časti, ku ktorým mu mám čo povedať.

Neprejde ani desať minút a Jungkook vstane.

„Pripravený?" opýtam sa.

„Áno," povie, ale jeho tvár hovorí opak.

„Tak spustite, čo sú emócie, ako ich definujeme a delíme..."

Jungkook si odkašle a spustí.

Môžem povedať, že na to, ako veľmi bol nervózny, zvláda tému priam skvelo. Nemusím ho príliš opravovať, len niekoľkokrát popletie meno alebo dátum, ale inak je jeho prejav dobrý a je vidno, že sa na skúšku učil a že tomu aj rozumie.

„Nemôžem povedať, že by to bolo dokonalé, ale som spokojný. Videl by som to na dobré béčko," rozhodnem nakoniec.

„Ďakujem."

Je vidieť, že sa mu uľavilo.

„Môžem sa opýtať na vašu prácu? Viem, že som vám hodnotenie poslal emailom, ale zaujala ma téma, ktorú ste si vybral. Ako ste na to prišiel?"

Jungkook uhne pohľadom a pošúcha si ruky o seba. Veľmi sa mu do odpovede nechce.

„Viete, je to dosť... dosť osobné," začne, ale než stihnem vycúvať, aby som ho nepriviedol do nepríjemnej situácie, rozhovorí sa. „Ide o to, že... Všetci okolo mňa sa spoliehajú na nite, ktoré ich spojujú s ich druhou polovičkou. Niekedy mám pocit, že niečo také nemôže byť skutočné. Že človek si nemôže vybrať, s kým bude, pretože mu to tak káže jeho niť."

„To je zaujímavý pohľad na vec," prikývnem a mám chuť sa ho spýtať, či to je dôvod, prečo ignoruje niť, čo nás spája.

Niečo mi ale hovorí, že by som nemal, a moja domnienka sa potvrdí hneď vzápätí.

„Neviem, možno," pripustí. „Je to pre mňa dosť skľučujúce, pretože... pretože."

„Pretože?"

„Ja ju nevidím."

Chvíľu naňho zarazene pozerám a premýšľam, či som pochopil dobre, čo práve povedal.

„Nevidíte niť?"

„Nie," odpovie.

Hľadím naňho a neviem, čo mu na to povedať. Niečo vo mne mi našepkáva, že sa práve dozvedám niečo, čo mi dáva odpoveď na všetky moje otázky.

„Málokto to vie, nikomu to nehovorím. Je to... citlivé a mám pocit, že by to ľudia mohli využiť proti mne. Klamať ma, aby ma prinútili – oh, prepáčte. Trepem nezmysly. Mal by som už ísť."

„Vôbec sa neospravedlňujte," poviem a zastavím ho. „Je... je príjemné stretnúť niekoho podobného, ako som ja."

„Ako to myslíte?"

„Ja vidím všetky. Nie len moju. Všetky nitky všetkých ľudí," priznám.

Príde mi to správne, vymeniť jeho tajomstvo za moje.

„Ako...? Nie, tomu neverím. Strieľate si zo mňa, lebo mi neveríte...?"

„Čo by som z toho mal?" opýtam sa.

„Ja... neviem," povie nakoniec.

„Dobre," usmejem sa.

„Dobre," zopakuje.

„Nuž, skúšku máte za sebou. Bude to znieť asi trúfalo, ale čo keby sme si spolu zašli na kávu? I keď možno, keď tak pozerám na čas, by sa hodilo aj niečo na jedenie."

„Prepáčte, ale vy ma... vy ma pozývate na rande?"

Pokrčím plecami. „A prečo nie? Pokiaľ vám je to nepríjemné a preferujete dievčatá, zostaneme u večere a už sa nemusíme nikdy stretnúť."

Zniem ako starý úchyl. Mám chuť sa rozosmiať. Ale pokiaľ je pravda, čo hovorí, a ja verím, že áno, chcem o ňom vedieť viac. Predsa len nitky, čo nás spájajú, mi dávajú šancu, že nebudem ľutovať.