Rozprestrela sa tma. Vzduch oťažel. Rukami som si chránila tvár pred storočnými ak nie dokonca tisícročnými pavučinami. Pod nohami som cítila tenkú vrstvu piesku. Zvláštne, že sa dostal aj sem. Odrazu som ucítila, ako mi po chrbte lezie zopár párov drobných nožičiek. Od hnusu som nadskočila a snažila sa to dostať zo seba dole. Skríkla som. Ešte viac som sa zamotávala do pavučín a môj vnútorný strach z toho, čo všetko mohlo po mne liezť sa stupňoval. Vtom mi niekto alebo niečo schytilo ruky a celú ma uväznilo do železného zovretia.
Upokoj sa, duša! Je to nanajvýš nedôstojné! Zavrčal mi boh smrti do mysle. Na chvíľu som ostala stáť ako skamenená.
Anubis, ale ja mám stále pocit, že niečo po mne lezie, začala som zasa.
Žiadny Anubis, duša, ale veľavážený boh Anubis! A pohni si! Čakám ťa už v svätyni.
Zamrazilo ma.
Ako to myslíš, že ma čakáš v svätyni?
Presne tak ako som to povedal.
A kto ma potom zoviera?
No... Ja nie.
Chodbou sa niesol môj hlasný výkrik. Nech to bolo čokoľvek, prudko som sa vytrhla a naslepo utekala dúfajúc, že narazím na Anubisa. Napínala som uši, aby som zistila či tá vec ma sledovala. No moje vlastné kroky vytvárali ozvenu, ktorá sa odrážala od stien a bolo ťažké rozlíšiť či za mnou niekto skutočne bežal alebo nie. Pred sebou som uvidela mdlo osvetlený východ. Nikdy viac v živote som sa necítila šťastnejšie. V nohách sa mi objavila nová energia. O sto šesť som bežala, dokým mi tvár neosvetlilo svetlo faklí. Keď si oči privykli, naskytol sa mi naozaj pozoruhodný pohľad.
Ocitla som sa v miestnosti veľkej ako telocvičňa. Hrobka mala vysoký strop. Ani fakle nedokázali osvetliť, kde sa vlastne táto miestnosť končila. Obzrela som sa za seba. Nepočula som žiadne kroky. Nech to bolo čokoľvek, nenasledovalo ma to. No aj napriek tomu som radšej pristúpila bližšie k Anubisovi, ktorý sa tiež kochal touto nádherou. Steny boli vydláždené zlatom. Dokonca aj podlaha bola z drahého kovu! Jemne som prešla prstom po vyrytých hieroglyfoch. Určite rozprávali dávne mýty a báje o veľkolepom Usirovi. Ktovie? Možno ani učebnice nevedia všetky, ktoré sú tu spísané. Boli všade! Na podlahe, po stenách, dokonca aj na sarkofágu, ktorý stál nedotknutý ako dominanta na zlatom podstavci v strede celej tejto vyblýskanej nádhery. Neprekvapivo ani on nebol o nič menej honosnejší ako zvyšok miestnosti.
"Takto má vyzerať chrám hodný boha!" zvolal Anubis užasnuto. "Dobre si toto miesto zapamätaj! Keď odtiaľto vyjdeme, budem chcieť presne toto."
"Ehm...nerada ti ruším predstavy, ale v našej dohode nebolo nič o stavaní chrámov po tom, čo opustíme toto miesto, spomínaš si?"
"Aha... Čo? No... Tak inokedy," odvetil mi, no nevyzeralo, žeby si uvedomoval, čo som mu práve hovorila. Znepokojilo ma to.
"Takže, duša. Je čas začať s obradom," významne sa na mňa pozrel.
YOU ARE READING
Ako vyjednávať so Smrťou 2 (DOKONČENÉ)
FantasyLeilina cesta za slobodou ešte ani zďaleka nekončí. Prísaha jej stále dýcha na krk a Anubis jej to v každej správnej situácii veľmi rád pripomenie. Hoci sa jej darí ako tak brániť pred všemožnými nápadmi zlomyseľného boha smrti (ktorý sa nielenže cí...
