Ako vyjednávať so Smrťou 2

190.Krok: Modlenie je naozaj náročné!

Mohla sa vôbec duša modliť?

"Máš nejaký lepší nápad, duša?" nadvihol obočie. Skepticky som naňho pozrela.

"Ani nie, len byť bohom v spánku a počuť moju "modlitbu" asi sa radšej nikdy nepreberiem. Nehovoriac o tom, že k by stačilo tak málo na to, aby sa prebral, nebol by už dávno medzi nami?"

Anubis pokrčil plecami.

"Nezistíš, dokým to neskúsiš. Ak sa chceš zachrániť, nič iné ti neostáva."

"Teraz pred čím zachrániť?" opýtala som sa podozrievavo.

"Dobre viem, že nech sa bude diať čokoľvek, nech spravím čokoľvek, ty si proste moju dušu zoberieš. Bez ohľadu na to, čo som všetko pre teba spravila! Neberieš v úvahu nič, čo som si kvôli tebe musela vytrpieť! A vieš čo?! Dobre ti tak, že si stratil svoju moc! Aj tak si ju nezískal počestne! Lebo nikto z tamtých ľudí v teba v skutočnosti neverí! Jediný, kto reálne vie, že existuješ som ja. A mňa si svojím správaním tak akurát zhnusil! Tebe na nikom nezáleží! Nezáleží ti na mne, na mojich pocitoch. Jediná vec, o ktorú si sa kedy staral bola sláva! Aj moju dušu si chcel využiť len ako taký dar pre Usira! Si chamtivý a bezcitný boh! A vieš ešte čo?! Ani jeden z ostatných bohov sa ku mne takto nesprával!"

Anubis sa zasmial:

"To len preto, lebo si im nedala príležitosť a nedohnala ich do šialenstva tvojou absolútnou ignoranciou k vyššej moci! Ale ver, dával by som im všetkým taký týždeň a potom by si možno pochopila, že som vlastne zhovievavý boh."

Stisla som pery do úzkej čiary.

"Tak tomu naozaj ťažko uveriť."

"Nechceš sa radšej začať modliť? Čas sa nezastavil a pokiaľ viem tvoje telo je v ohrození. Ty ho chceš späť, ja si postačím iba s tvojou dušou."

"Och, zrazu."

"Nie zrazu, ale duša mi je vždy prednejšia než telo. Alebo si myslíš, že si prvá, ktorej telo sa mi nepodarilo zachrániť pred skazou? Skús zbierať kúsky tela, ktoré skončili v žalúdku šeliem."

"Nechcem vedieť podrobnosti," zastavila som ho ešte pred tým, než ma mohol obdarovať určite veľmi nechutným príbehom.

"Tak v tom prípade tu nekrič a pusti sa do modlenia, čo ty na to?" nadvihol obočie. S fučaním som si tvrdohlavo sadla. Hnevala ma predstava, že by som mu zasa musela robiť po vôli. Znechutene som si pritiahla krídla do lona a zatvorila oči. Asi za pokus človek nič nedal. Sústredila som sa boha slnka. Predstavovala som si ho so žiarivým kotúčom nad hlavou. Bol súčasťou jeho koruny. Stál hrdo vzpriamený s hlavou sokola v bielom rúchu. V duchu som sa snažila priblížiť k jeho obrazu. Snažila som sa spojiť s predstavou, ktorú som si vytvorila.

"Vieš že s takým postojom to nikdy nedokážeš, že?" nadvihol obočie. Škaredo som sa naňho pozrela.

"Čo tým myslíš?"

"No vieš, keď sa ľudia bežne modlia, väčšinou sú v hlbokom predklone s rukami natiahnutými pred sebou."

"Och, naozaj nečakané. Ľudia vo vašej dobe boli naozaj originálni."

"Hej! Váž slová, duša, ako všetky svoje prečiny voči božskému zákonu, ktorý si toľkokrát porušila!" ohriakol ma a ďalej pokračoval v rozdávaní rád.

"Snažím sa len pomôcť! A keď sme ešte pri tom, začínajú tým, že prosia boha o odpustenie všetkých ich doterajších hriechov."

Kyslo som sa naňho uškrnula.

"Ďakujem pekne za radu. Budem to mať na pamäti, keď ho budem vzývať a možno sa pokúsim zamyslieť nad tým, či je to naozaj nutné. A teraz ticho! Potrebujem sa sústrediť."