Iná Alica

1. Kapitola - Zrkadlo

     Celý život som mala pocit, že do tohto sveta tak trochu nepatrím. Nezáležalo na tom ako veľmi som sa snažila,  vždy som povedala alebo urobila niečo nesprávne, a tak som to postupne prestala skúšať. Zistila som, že stačí zopár naozaj blízkych priateľov a človek môže byť šťastnejší ako niekto, kto má okolo seba desiatky ľudí, no aj tak je sám. A presne taká som bola - šťastná napriek pocitu, že nezapadám, ktorý mi občas nedovolil spávať. Ale nechápte ma zle, moju rodinu a priateľov milujem, aj keď mi niekedy príde ľúto, že nevedia pochopiť, ako sa cítim. A tak teraz, keď kráčam do školy a moje dve najlepšie kamarátky Alex a Emma sa  nadšene rozprávajú o nejakom novom chalanovi, ktorý má dnes prvýkrát prísť do našej školy, môžem s veľkou radosťou povedať, že môj život je úžasný napriek všetkému zlému, čo sa vo svete deje. Som zaň vďačná celým svojím srdcom, i keď nie je dokonalý. Existuje vlastne dokonalý život?

     „A čo si myslíš ty, Laur?" vytrhne ma zo zamyslenia Alex. „Vysoký a tmavovlasý alebo skôr sladký a blonďavý?" dodá a ja vidím ako sa s Emmou rozplývajú nad svojimi teóriami.

     „Dobre vieš, že by mi bolo jedno aj keby to bol Orlando Bloom." Zasmejem sa a pozorujem ako vzdychajú nad predstavou, že by práve on chodil do našej školy - aj napriek tomu, že na gymnázium je už trochu pristarý.

     „No taaak!" zatiahne Emma. „Uvoľni sa trochu! Musíme ti predsa niekoho konečne nájsť!"

     „Tak to ani náhodou!" rozosmejem sa, keďže si zmysleli, že do konca školského roka musím byť až po uši zamilovaná, či sa mi to páči alebo nie.

     „Vždy nám pokazíš každú zábavu!" sťažuje sa a päsťou mi vrazí do pleca. Ako som už povedala, mám rada svoje kamarátky a to práve preto aké sú - väčšinou zrelé do blázinca. Alex - so svojimi mierne kučeravými hnedými vlasmi a zelenými očami - je ten typ dievčaťa, ktorý si na seba oblečie rozťahané tričko, šortky a tenisky a všade kam môže ide na skateboarde - ako práve teraz. A asi si viete predstaviť, že chalani ju s jej láskou k športu naozaj zbožňujú. Kým Emma je skôr princezná, ktorá najradšej nosí šaty a dlhé blond vlasy necháva všetkým na obdiv - ak sa, samozrejme, nepozerajú na jej očarujúce nohy alebo ich nehypnotizuje svetlými očami. No a ja? Ja som šedá myška, ktorá radšej všetko obdivuje z bezpečia  ich tieňa s tvárou skrytou za závesom ryšavých kučier a akvamarínové oči upiera takmer vždy do zeme.

     Niekedy nechápem ako sme sa práve my mohli dať dokopy a tiež ako som sa ja, večná samotárka, ocitla pri dvoch najukecanejších ľuďoch na tento planéte. Takmer si bez nich neviem predstaviť život, lebo to ony ma dostali spod závoja smútku, ktorý nado mnou vládol od starkinej smrti. Vďačím im za to, že už nesedím na obede sama a neuzatváram sa do seba.

     „A viete, čo som počula? Vraj sa sem prisťahoval z Anglicka. Jeho otec tu ževraj dostal nejakú pracovnú ponuku, ale veľmi tomu neverím. Do tohto zapadákova by nejaký Angličan mohol iba zablúdiť." Povie Alex, keď sme už takmer pri škole. Vzdychnem, lebo som si istá, že tie dve dnes nebudú hovoriť o ničom inom.

     Emma hneď pridá klebety, ktoré zasa počula ona a takto to pokračuje takmer celý deň.

     Keď napokon spolu kráčame domov,  Emma nadviaže na našu predošlú konverzáciu.

     „A mimochodom, Laur, ukázala som tvoju fotku jednému môjmu kamarátovi a on by ťa rád spoznal." Ozve sa a sprisahanecky žmurkne na Alex.

     „To možno áno, ale ja jeho nie!" vrhnem sa do protiútoku.

     „Nebuď taká! Jedno rande ťa nezabije!" povie Alex. „A okrem toho už sme to dohodli.." dodá s odvrátenou tvárou akoby dúfala, že to nezačujem.