Iná Alica

5. Kapitola - Alina (Prvá časť)

     V detstve som bola priam posadnutá zázračnými bytosťami. Bosorky, morské panny, no najmä víly boli to, o čom som snívala každú noc. Ale ani všetky príbehy, ktoré som o nich čítala alebo počula, ma nemohli pripraviť na skutočnosť, že či sa mi to páči alebo nie, jedna predo mnou práve stojí – alebo sa vznáša? – a jediné, na čo sa zmôžem, je prekvapené civenie.

     Je jednoducho nádherná. Opantáva ma pocit, že by som tu mohla len tak stáť a obdivovať ju celé veky a nevadilo by mi to. Má srdiečkovú tváričku, bledú ako ranná rosa, s jemnými kontúrami lícnych kostí a precízne krojenými perami, ktoré sú červenšie, než si vôbec dokážem predstaviť. Jej oči na mňa potichu pozerajú a ja len žasnem nad ich hĺbkou, no farbu neviem s istotou určiť – prvýkrát sa mi zdali sýtomodré ako letná obloha, ale keď som sa im lepšie prizrela, zmenili sa na zelené, až sa nakoniec ustáli pri odtieni, ktorý by niekto možno nazval roztopeným zlatom, odrážajúc radosť, ako napokon celá jej tvár. 

     Vlasy, dlhé takmer po členky, sa zdajú zložito pospletané, no zároveň akoby voľne padali okolo jej útlej postavy. Nie je veľmi vysoká – ak by sa postavila na zem, siahala by mi sotva po ramená a to už je čo povedať –, ale vďaka takmer priesvitným zlatistým krídlam, ktoré sa jemne vlnia, aby ju udržali vo vzduchu, sa mi díva priamo do očí. Ale to na nej nie je ani zďaleka to najzvláštnejšie. Všetky jej črty akoby sa neustále menili, takže, síce sa stále pozerám do tej istej tváre, detaily mi unikajú pomedzi prsty.

     Po fyzickej stránke nevyzerá ako niekto, koho by ste sa mali vyslovene báť, ale vyžaruje z nej určitá moc, ktorá ma donúti o krok ustúpiť.

     „Rozmýšľala som, kedy sa tu ukážeš." Povie hlasom sladkým ako med. Neviem, ako by som mala zareagovať, a tak len nervózne uhýbam pohľadom.

     „Vy.. vedeli ste, že prídem?" opýtam sa zmätene, načo sa Alina rozosmeje zvonivým smiechom.

     „Samozrejme, že som to vedela. Ja som bola predsa tá, ktorá to zariadila." Odpovie stále s úsmevom na perách, no ja sa na ňu len zhrozene pozerám. Chcem na ňu vychrliť niekoľko otázok naraz, no kým, čo i len otvorím ústa, znovu prehovorí: „Ale to teraz nie je dôležité. Viem, že pravdepodobne nemáš ani poňatia, prečo si tu, no má to svoj význam.."

     „Ale ja musím ísť domov." Preruším ju. Neviem, koľko času prešlo odkedy som opustila svoju izbu, no nemôžem prestať myslieť na to, čo mi povedala Annie: „Môžeš tu prežiť roky, no v tvojom svete prejde len pár dní." Čo ak to neplatí na všade? Čo ak už ubehli celé týždne a niekto ma doma hľadá? Čo ak sa vrátim a zistím, že všetci sú dávno preč?

     Niečo také by som nezvládla. Znovu nie. Stratiť jedného človeka, ktorý pre vás znamená život, bolí, ale prísť o všetkých? To by bola viac než zdrvujúce. Tá osamelosť by ma zabila. Musím sa vrátiť. A to hneď.

     „Vy to nechápete. Som tu omylom. Ja na takéto veci neverím. Nechcem tu byť!" pokračujem, môj hlas sa pomaly stupňuje a ja sa čím ďalej tým viac ponáram do zúfalstva, a tak sa chytám mojej poslednej nádeje. „Dokázali ste ma sem dostať, takže ma môžete aj poslať späť, nie?"

     Výraz jej tváre sa náhle zmení. Niet ani stopy po predošlom pobavení, nahradili ho súcit a smútok v očiach.

     „Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi sa podobáš na Elise." Ozve sa a mňa bodne v srdci. Elise – jedna z mnohých podôb mena Elizabeth. Moja stará mama zbožňovala tú prezývku. Vravievala, že jej pripomína miesto, kde bola najšťastnejšia.