Iná Alica

7. Kapitola - Les plačúcich tieňov (Prvá časť)

     „Ale je tu ešte niečo." Ozvem sa po tom, čo sa vďačne usmejem na Naranu. „Keď ste mi ukázali, ako by mohla vyzerať moja budúcnosť tu v Ríši, videla som sa pri nejakom strome – vyschnutom starom strome. A potom, keď som naň priložila ruky, niečo sa stalo.." Opäť pozriem na Alinu v tej istej chvíli ako Annie zvedavo zodvihne hlavu.

     „Už som ti predsa hovorila, že máš v sebe moc. Mágia ti prúdi v žilách od narodenia a to, čo si videla je len maličkosť v porovnaní s tým, čoho si schopná."

     „Tak prečo som o tom doteraz nič nevedela?"

     „V ľudskom svete sa ti na to nenaskytla príležitosť, a preto sú tvoje schopnosti zatiaľ pochované hlboko v tvojom vnútri. Musíš ich prebudiť, ak chceš získať zrkadlo a prežiť v Lese."

     „Ale ako?"

     „Ty si jediná, kto pozná odpoveď na tú otázku. S týmto ti nemôžem pomôcť – ja ani nik iný. Musíš v sebe nájsť kľúč, ktorým ich odomkneš a privedieš späť k životu."

     „Takže jediné, čo mi zostáva, je opäť sa naslepo pustiť do ďalšej cesty, však?" vzdychnem a zalomím rukami.

     „Niekedy je lepšie nevedieť, do čoho sa púšťaš. Prílišné rozmýšľanie môže napáchať rovnakú škodu ako ľahkomyseľné blúdenie. No niečo ti aj tak poradím – nasleduj svoje srdce. Tvoje podvedomie vie, čo má robiť, a tak mu dôveruj. A nikdy neschádzaj z cesty. Zrkadlo sa nachádza v strede Lesa a tam smeruje len jeden chodník. Nesmieš sa nechať rozptýliť alebo zmiasť tým, čo tam uvidíš. Pokým sa necháš viesť, nájdeš to, čo hľadáš." Vtedy sa pozrie každému z nás do očí, akoby sa chcela presvedčiť, že to neberieme na ľahkú váhu. „Ale teraz by ste mali radšej vyraziť. Čím skôr odídete, tým skôr sa vrátite. A ja verím, že sa čoskoro znovu uvidíme." Ešte raz sa nám stretnú pohľady a potom ustúpi, takže teraz nás už nič nedelí od Dverí.

     Narana vykročí ako prvá, na chvíľu zostane stáť vedľa mňa a potom zmizne v sivastých kúdoloch dymu pred nami. Annie znovu nájde moju ruku a ja sa ešte raz obzriem smerom k Aline, pred tým ako aj my prekročíme prah tejto dimenzie.

     Najprv som schopná vnímať len popol, ktorý ma štípe v očiach, ale keď po pár sekundách nadvihnem viečka, uvidím presne to, čo som očakávala – temnotu rozprestierajúcu sa všade okolo mňa. Tentoraz to pre mňa nepredstavuje až taký šok, ale aj napriek tomu sa neviem dočkať momentu, keď sa opäť postavím na rovnú zem. Musíme postupovať pomaly, takže keď napokon dorazíme na druhú stranu, zdá sa mi, že prešla celá večnosť.

     Prvá vec, ktorú si uvedomím, je hukot vody stovky metrov pod našimi nohami. Bahnité vlny sa prevaľujú jedna cez druhú a brúsia si zuby na každého, kto by sa opovážil prísť bližšie. Snažím sa rozoznať nejaký breh alebo útes, ale pre úponky ľadovej hmly nie som schopná dovidieť viac ako pár metrov pred seba. Vládne tu absolútne bezvetrie, akoby sme sa nachádzali v nejakej podzemnej sieni, ale mám pocit, že aj studený severák by bol lepší ako tento hustý ťaživý vzduch, ktorý mi stláča pľúca.

     Jediná možná cesta je smerom vpred po spráchnivených brvnách, ktoré sú natesno zviazané prehnitými lanami, vytvárajúc čosi ako most, ktorý sa tiahne donekonečna. Nevyzerá dosť pevný na to, aby nás udržal, ale jediné, čo nám zostáva je pokračovať, a tak urobím opatrný krok a dúfam, že sa neprepadnem.

     Drevo zavŕzga, akoby vzdychalo od bolesti, ktorú mu spôsobujem mojou mušou váhou, ale nakoniec vydrží. Pre istotu prejdem ešte pár metrov a až potom pokyniem ostatným, aby ma nasledovali.