Iná Alica

4. Kapitola - Dvere

     „Neboj sa, nič sa nemôže stať."

     „Nehovorila si mi tak náhodou, že prechod medzi dimenziami môže byť nebezpečný?"

     „Len keď sa o to pokúša niekto, kto nevie čo robí."

     „A neexistuje nejaká iná cesta?"

     „Ako som povedala už asi päťdesiatkrát - nie, toto je jediný spôsob ako sa tam dostaneme."

     Vzdychnem a znovu sa zapozerám na otvor, ktorý len matne pripomína dvere. Má okrúhly tvar, priemer asi meter osemdesiat a žiari ako druhé slnko, takže nie som schopná dívať sa naň príliš dlho. Ale keď ho obídem, aby som si ho pozrela zozadu, jednoducho tam nič nie je. Vidím Naranu a Hannu s Edwinom ako sedia opretí o najbližší strom - Narana pokojne a Hanna netrpezlivo - a tiež Annie, ktorá vyzerá akoby sa pozerala priamo na mňa, ale zároveň ma nevidela.

     Už hodnú chvíľu sa ma snaží presvedčiť, že na to, aby sme pokračovali v ceste musíme prejsť práve týmto svetelným kruhom alebo ako to mám nazvať. Moje obavy sú spôsobené hlavne tým, že vôbec netuším, čo ma čaká na druhej strane. Myseľ mi napĺňajú obrazy, na ktorých vkročím do toho svetla a bude tam priepasť, do ktorej spadnem, rieka, ktorej prúd ma strhne až na dno, alebo čosi ešte horšie - bojím sa neznámeho, čo bol vždy môj problém.

     „Si si istá, že ak do toho vstúpim, budem mať stále pevnú zem pod nohami?" opýtam sa obozretne ďalšiu z mojich nekonečných otázok.

     „Áno... v podstate. Môžem ti sľúbiť, že nikam nespadneš." Odpovie diplomaticky, ale keď uvidí moje nadvihnuté obočie, dodá: „Musíme prejsť niečím, čo my nazývame Schody vôle. Je dôležité, aby ten, kto cez dvere pôjde ako prvý, mal veľmi pevnú vôľu - to je dôvod prečo mnohí Dvere dokážu nájsť, ale nevedia cez ne prejsť. Ak by bol sprievodca - ten, kto ostatných cez Schody prevedie - príliš slabý alebo by zaváhal, všetci by sa zrútili do neznáma."

     „A ako by sa potom dostali von?" neprestávam sa vypytovať, ale Annie sa ošíva a nechce so mnou nadviazať očný kontakt.

     „Nijak." Ozve sa miesto nej Narana s hlasom akoby sa snažila upokojiť štvané zviera. „Jediný spôsob, ako sa odtiaľ dostať, je znovu nájsť pevnú vôľu. Keď prepadneš Schodmi, ocitneš sa v niečom ako v limbe - ide o väzenie, ktoré si vytvoríš ty sama. Väzenie, ktoré je zložené zo zabudnutia a prázdnoty a v ktorom zostaneš stratená vo vlastnej mysli. Pokiaľ teda nie si dosť silná, aby si sa dokázala sústrediť a znovu nájsť cestu." Pozrie na mňa a ja viem, prečo mi to Annie nechcela povedať - vôbec ma to neupokojilo. Myslela som, že to funguje ako skutočné dvere. Človek do nich vojde a vyjde na druhej strane - v inej miestnosti, respektíve v tomto prípade inej dimenzii. Nie, že stačí jeden chybný krok a ostanem tam uväznená.

     „Je lepšie, keď o tom nepremýšľaš a jednoducho sa necháš previesť." Vytrhne ma zo zamyslenia Hanna a ja na ňu udivene pozriem, keďže to je prvýkrát, čo sa ku mne ozvala. Aj Naranu to zaskočí, ale prikývne a povzbudivo sa na mňa pozrie. Už znovu stojím pri Annie, a tak ma chytí za ruku a usmeje sa na mňa.

     „Hanna má pravdu, Laur. Už veľakrát sme prechádzali Dverami. Nie je to zložité, znie to oveľa horšie než aké to v skutočnosti je. Ver mi." Povie Narana a podíde ku mne. „Ja pôjdem prvá, ty a Annie za mnou a na konci budú Hanna a Edwin. Je dôležité, aby ste sa držali pri mne a nezaostali. Tým, že budete tesne za mnou, sa moje sústredenie prenesie aj na vás a vy bez problémov prejdete. Viem, že prvý raz to pôsobí desivo, ale zvykneš si na to." Zmĺkne a pozrie na dievča stojace vedľa mňa. „Annie to predsa už nerobí problém a pri tom bola vystrašená oveľa viac ako ty. Trvalo nám takmer celý deň, kým sme prekonali jej tvrdohlavosť." Zasmeje sa a Annie sa trochu začervená, ale tiež sa na ňu usmeje, a tak sa Narana presunie k Dverám a vojde. Hneď na to ma Annie potiahne tým istým smerom, dotkne sa žiary a pozrie sa na mňa. Tiež natiahnem ruku a na končekoch prstov zacítim teplo. Nie ostré, ktoré človeka varuje, aby sa nepribližoval k plameňom, ale jemné, ako prvý slnečný deň po tuhej zime.