Ako som spoznala Expl0iteda {DOKONČENÉ}

Kapitola 10 (opravená)

Toto píšem v botanickej záhrade a dokončujem na izbe v Prahe...

Keď sme došli domou, šla som po veci do mojej izby. Zobrala som nejaké moje chlapčenské tričká s motívom The Simpsons. Paula musela ísť domou. Vraj musí ísť niekam s kamarátmi. Takže sme zostali len ja, Peter a Matúš. Matúš sa šiel osprchovať a Peter dole pripravuje jedlo. Zastavila som sa pri zrkadle. Zobrala som si tú istú fotku ako poobede (bola som na nej ja a Kika). Pozerala som sa na ňu a šla do kuchyne. Položila som trička na linku a sadla si na stoličku ku stolu. Fotku som si dala pred seba. Pozerala som sa na ňu a lícami mi padali slzi. Začala som si ich utierať. Hneď na to prišla ďalšia várka. Prečo plačem? Niesom slaboch! Prečo? Hovorila som si v duchu. Pozerala som sa na moje modriny. Hladkala som ich palcom na fotke. Položila som si hlavu na stôl. Dala som su okolo medzier ruky. Ako nejaký úkrit pred svetom skazy a zla. Vstala som a šla do izby. Zatvorila som za sebou dvere. Zohla som sa a pod posteľou som vibrala krabicu. Dala som si ju na posteľ a sadla si k nej. Otvorila som ju, a začala viberať fotky. Na niektorích som bola malá krpaňa, a na niektorích stredoškolačka. Na niektorích sa usmievam od ucha k uchu, a na iných som smutná. Začala som os ten navrchu. Bola na nej naša trieda. I naša pani učiteľka. V ten deň sme jej chceli poďakovať, tak sme jej kúpili tortu, šampanské a bombonieru. Skoro plakala. Bola šťastná. Hovorila, že ešte nemala takých dobrích študentou. Asi bol koniec roka. Neuveriteľné koľko fotiek som tam mala. Asi 5 kôpok. Pri jednej som sa zastavila. Bola som na nej znova samá modrina. Ale bola som v nemocnici. Aspoň že tak. Bola som ešte malá, tak si na to nepamätám. Niekto zaklopal na dvere. ,,Už idem." povedala som. Dvere sa otvorili. Stál v nich Matúš. ,,Ja len že, kde máme pižamo?" opýtal sa. Pousmiala som sa a povedala: ,,Je dole. Peter robý jedlo. O asi 10 minút príjdem dole." Matúš poďakoval a šiel dole.

Je tu ďalšia časť. Je kratšia, ale asi 17 kilometrov za 1 deň je dosť. Som dosť unavená a som šťastná aj za toto. Vaša unavená Alenka ;*

Ps: foto z Prahy
Ps2: 390 slov...