Temné myšlienky

Zlom

Zdravím vás Angels. Ďalšia časť je tu, ako napovedá názov, troška sa nám to zlomí. Ale tak to už chodí vo vyhrotených situáciách. Dúfam ale, že vás to neodradí od ďalších častí. Enjoy. Vaša Liliht *

Sofia, Emina nevlastná matka, mala za sebou jedno z tých "ťažkých" rán. Nepodarilo sa jej perfektne vyžehliť vlasy a jej obľúbená blúzka ešte nevyschla takže si musela obliecť nie dokonalý, ale len akceptovateľný čierny top. Po raňajkách išla do mesta na kávičku s priateľkou. Pred obedom sa vrátila aby čakala na svojho milovaného manžela. Cestou do domu vybrala schránku. Noviny, nejaký reklamný leták a jeden list. Vošla do domu a otvorila ho. Prebehla očami po riadkoch. Potom ho roztrhala a spláchla do záchoda. Vyšla na poschodie do Eminej izby. Zbalila jej pár vecí do väčšej kabelky, nejakú kozmetiku, hygienické potreby. Na stolíku si všimla Emin mobil. Vypla ho a vložila tiež do tašky. Potom ju zasunula pod posteľ, až celkom do rohu aby ju nebolo vidieť. Vrátila sa dole a šla pripraviť stôl na rodinný obed.

### 

Zvrtol sa v ten moment, keď pocítil ostrie na svojej koži. Čo to ...? Ema stála pred ním, hlasno dýchala, oči mala plné zdesenia. Nevedno či z toho, že sa ho bála alebo z toho čo práve urobila. Zdvihla ruku a chystala sa zaútočiť znova. Adam sa za tie roky domáceho násilia naučil čeliť útokom a mal rýchle reflexy. Bránil sa chlapovi dvakrát väčšiemu ako bol on a teraz mu chcelo ublížiť dievča ako prútik. Až mu to v mysli prišlo komické, ale nemal náladu sa smiať. Schytil jej ruku vo vzduchu,  vytrhol jej z nej tanier a zatlačil ju k stene, drsnejšie než mal v úmysle. Narazila chrbtom do tvrdého povrchu, takmer jej to vyrazilo dych. Bol celkom pri nej, delilo ich pár centimetrov. Celá sa mu chvela pod rukami. Aj on sa triasol, ale od hnevu. Zvieral jej zápästie v prstoch, mal pocit, že keď nepovolí zlomí jej ho. Potôčik krvi putoval po jeho ruke, stiekol po lakti a kvapky dopadali na dlážku. Hľadeli si do očí, bez slova. Uvedomila si, že spravila chybu, mala ho zabiť. Nemohla kričať a on to vedel. Ani by nestihla otvoriť ústa a zakryl by jej ich rukou. Nikto by ju nepočul volať o pomoc. Len tam stála a čakala na jeho reakciu.

Nepovedal jej ani slovo. Schmatol ju za ruky a ťahal do kuchyne. Vliekla sa za ním, snažila sa vykrútiť z jeho zovretia. Márne. Vytiahol zo skrinky obväz. Nie, nemal v pláne ošetrovať si ranu. Ani ju poriadne necítil v tom zmätku. Len vlhká krv stekajúca po koži ho znervózňovala. Nohou odsunul stoličku a donútil ju posadiť sa. Zápästie jej priviazal o operadlo a poriadne utiahol. Zvyšok obväzu odtrhol jedným ťahom. Potichu zastonala, keď na ňu letmo pozrel zbadal jej v očiach slzy. Potom jej priviazal aj druhé zápästie. Vzal z poličky pohár, napustil si doň vodu a vypil ju. Potom hodil pohár celou silou o stenu. Sklo sa rozletelo po kuchyni. Oprel sa dlaňami o dres. Keď sa trochu upokojil otočil sa k nej.

"Čo ťa to do pekla napadlo?" Nečakal odpoveď. Viac menej si tú otázku položil sám pre seba.

Až teraz si uvedomil, že cíti štipľavú bolesť v ramene. Pozrel sa na ranu. Vytiahol vreckovku, namočil ju a utrel si krvavú ruku. Keď si prešiel po rane štípalo to ešte viac. Zamračil sa. Vybral druhý obväz, kus sterilnej látky si priložil na rez a potom ruku omotal obväzom. Keď bol hotový a ona stále mlčala sadol si oproti nej.

###

"Len aby si vedela, bol som oznámiť tvojmu otcovi, že sme ťa uniesli. O pár dní mu pošlem ďalší odkaz ohľadne peňazí. Ale ak spravíš ešte jednu takúto blbosť...." Stále mlčala. Zápästia mala pritlačené k operadlu, drevo ju tlačilo až na kosti. Chvíľkami na neho pozerala. Bála sa horšej reakcie, keď jej vytrhol z ruky ten tanier.

"Nemohla si tu vydržať tých pár dní? Ublížili sme ti snáď? Nie. Ani sme sa ťa skoro nedotkli. Dali sme ti jesť, piť, mala si kde spať a ty takto. Čo si chcela robiť? Zabiť ma? Nechala by si ma vykrvácať na podlahe? Zrejme ti nerobí problém pohľad na krv..." Rukou si vošiel do vrecka a vytiahol krabičku so žiletkami. Jej žiletky, ktoré jej vzal. "Však? Povedz mi, koľko krát by si si zarezala do zápästia, potom čo by si ma zabila? Jeden krát? Dva? Desať?"  Po líci jej stiekla slza.

"Nemáš potuchy prečo to robím." Snažila sa brániť.

"Ani ty nemáš potuchy prečo to robím." Mal pravdu. Mohla si len domýšľať prečo ju uniesol.

"Prečo asi? Drogy, dlhy, alkohol, problémy so zákonom. Možností je veľa. Ale prečo si do toho zatiahol mňa?" Ironicky sa usmial a nahol sa k nej.

"Mysli si čo chceš. Ale jedným si buď istá. Ak čo i len cekneš potom čo ťa pustíme kto sme alebo kde by nás mohli nájsť, oľutuješ to." Nemo na neho hľadela. Vstal a prechádzal sa po kuchyni hore dole.

"Som si istý, že doma nemajú ani poňatia o tom čo stváraš. Čo by si povedala keby som tvojmu otcovi poslal tú krabičku a napísal mu nech sa pozrie čo za umenie zdobí ruky jeho dcéry. A čo tvoja nevlastná matka? Moc sa nemusíte však?" Zdvihla tvár a zadívala sa na neho s nenávisťou.

"Kam tým mieriš?" Hlas sa jej lámal. Sklonil sa k nej a pokračoval s istotou v hlase.

" Jeden list pre tvoju "mamičku" a skončíš v liečebni s práškami proti depresii." Otočil sa a odkráčal. Za chrbtom počul jej naštvaný hlas.

"Nič o mne nevieš ty hajzel. S radosťou ťa pošlem do basy aj keby som mala stráviť zvyšok života v cvokárni."