"Toto bol ten tvoj plán? Dostať nás oboch do basy za únos?" Ben bol v šoku a neskrýval hnev nad tým, čo jeho brat vyviedol. Adam si sadol na posteľ a skryl si tvár do dlaní. Akoby si až teraz uvedomil, čo spravil. Uniesol ju. Presne to spravil. Ale čo teraz?
"Čo chceš teraz robiť?" Ben pobehoval po izbe a striedavo sa díval na Adama a na to dievča. Mala bezradný výraz, ruky si vykrúcala v silno pritiahnutom povraze. Dal si kapucňu na hlavu, aby mu nevidela do tváre a zasvietil malú lampičku vedľa postele. Sadol si k nej a trochu jej uvoľnil zápästia. Kožu mala ružovú až červenú.
"Videl ťa niekto? Ublížil si jej?" Adam prudko vstal a vrazil päsťou do steny.
"Do čerta, Ben, ja neviem. Vážne neviem." Najprv takmer kričal ale potom stíšil hlas. "Proste to bolo to posledné, čo ma napadlo. Prišiel som k ich domu, čakal som. Vyšla von a šla sa prejsť. Keď som vedel, že sme sami, spútal som ju a hodil do auta. Nemal som kedy obzerať sa či nás niekto nevidí alebo kontrolovať ako moc som jej stiahol zápästia. Proste som nerozmýšľal. Ale inú možnosť nemáme." Dievča bolo doteraz ticho a v tme jej bolo vidieť len vydesené oči. Uprela pohľad na Adama a snažila sa niečo povedať, ale cez látku v ústach jej nebolo nič rozumieť, sotva ju bolo počuť.
"Musím sa ísť vyvetrať." S tými slovami Ben odišiel.
Adam si sadol k nej a po dlhšej chvíli sa jej prihovoril. "Dám ti to dole z úst, ale sľúb, že nebudeš kričať." Dievča prikývlo. Chytil šatku na jej tvári a pomaly ju ťahal dole. V momente, keď sa nadýchla ozvalo sa izbou hlasné. "Pomóc!" Adam jej dal látku naspäť a rozhorčene vstal s prstom na ústach. "Povedal som ti, aby si nekričala. Do riti." Odhrnul záves a nazrel na ulicu. Nikde nikto, všade ticho. Adam sa zhlboka nadýchol a pozrel na ňu. Pritisla sa k stene a krčila si nohy k hrudníku.
"Pozri," opäť si k nej sadol, "viem, že sa asi bojíš ale nemáš čoho. Neublížime ti. Len tu nejaký čas ostaneš." Tie slová ju ukľudnili. Adam trochu ľutoval, čo spravil, najmä keď videl strach v jej očiach. Ale spomenul si prečo to všetko robí.
###
Po prvý raz za ten večer sa jej zdalo, že nie je v izbe s cudzincom. Jasné, sedela zviazaná na posteli, zápästia ju svrbeli, dráždili jej jazvy od žiletky. Ale ten hlas. Odkiaľ jej bol taký povedomý? Keď sa nad ňu naklonil, zľakla sa. Oprela sa chrbtom o vankúš ako by sa chcela skryť pod neho. Mierne sa usmial a vzal jej jemne ruky do dlaní. Povolil povraz. Nie veľmi, len trocha. Potom k nemu priviazal ďalší a upevnil ho o čelo postele. Snažila sa v tieňoch zachytiť črty jeho tváre. Z vonku neprenikalo žiadne svetlo, len lampička na stolíku jej dávala nádej. Posunula sa bližšie k nemu, v tom k nej otočil tvár. V jemnom jase mu zasvietili oči. Nebesky modré oči. Hľadeli na ňu tie isté oči ako dnes ráno na cintoríne. Chlapec v koženej bunde, ktorý jej medzi náhrobkami vzal žiletky. Ten, ktorému vadilo, že si ubližuje ju teraz držal vo svojej izbe zviazanú. Aká irónia.
STAI LEGGENDO
Temné myšlienky
Storie d'amoreČo ste schopní urobiť v ťažkých časoch? Do čoho by ste sa nechali donútiť? Máte svoje problémy. Ale ste slušní ľudia. Neklamete, držíte sa zásad, svojho svedomia? Aj Adam bol taký. Kedysi. Ale to sa zmenilo. Muselo sa to zmeniť. Aj keď tý...
