Temné myšlienky

Koniec

Nenechajte sa zmýliť názvom. NIE JE TO POSLEDNÁ ČASŤ, len mi to sedelo k tomu, čo sa tam stane. Nikto neumrie, nebojte sa :D Ale nebudem vás zbytočne zdržovať. Enjoy. Vaša Liliht *

Adam bol preč celé ráno, vrátil sa až tesne predtým než Ben odchádzal do práce. Vošiel rovno do izby ale keď zbadal Emu, ako sedí na posteli a obeduje s voľnými rukami, otočil sa a šiel do kuchyne.  Položil na stôl veľkú tašku a s Benom si vymenil letmý pohľad.

"Nejako jej dôveruješ." Poznamenal a vzal si z chladničky niečo pod zub.

"Čo tvoja ruka?"

"Zrazu máš o mňa starosti?" Pozrel na neho a potom odpovedal znova. "Prežil som už aj horšie." Ben len prikývol. "Viem." Pri tej spomienke sa obaja na seba usmiali.

"Ako sa má mama?"

"Nie je na tom dobre. Musíme to urýchliť. Bojím sa, že už dlho nevydrží." Vybral z tašky fľašu a nalial si pohárik. "Ako to, že tu len tak sedí?" Kývol hlavou smerom k izbe.

"Kde si to splašil?" Ben sa zamračil a nereagoval na jeho otázku. 

"Už mám toho všetkého dosť, Ben. Nedívaj sa tak na mňa. Potrebujem to dostať z hlavy aspoň na pár hodín." Prvý do seba kopol a nalial si ďalší. 

"A toto ti pomôže?"

"To si sakra píš, že hej." Kopol tretí a zopakoval otázku. "Ako to, že tu len tak sedí?" Neodpovedal. 

"Ben! Čo sa tu dialo?" Adam začínal byť podráždený. Mal pocit, že okrem ramena ho znova bolia aj jazvy od otca. 

"Nič. Musím do práce. Dúfam, že kým sa vrátim sa nepozabíjate." 

###

Ema priniesla prázdny tanier do kuchyne, umyla ho a hľadala, do ktorej poličky patrí. Adam ju pozoroval s pohárikom v ruke a neodpustil si poznámku. 

"Skrinka napravo, ak mi ho nechceš vraziť do druhého ramena." Ema odložila tanier a bez slova odišla. Adam nechal fľašu na stole a šiel sa osprchovať.  Asi po pol hodine vyšiel nahý a šiel si do izby pre uterák. Ema ho zazrela vo dverách, akoby ani nevnímal, že tam je. Sedela na posteli, mala zapnutú telku ale tá teraz nemohla upútať jej pozornosť ani keby jej tam oznamovali miliónovú výhru. Sledovala jeho vysoké štíhle telo. Ruky zdobili tetovania, mokré vlasy mali havraniu farbu. Oči ale od neho nemohla odpútať ešte z jedného dôvodu. Kvôli jeho jazvám. Na chrbte mal viacero čiar a veľa malých kruhových značiek. Vyberal si uterák zo skrinky keď ticho vzdychla."Bože môj." 

Mierne ním trhlo, otočil k nej hlavu a uväzoval si uterák na bedrách.

"Ježiši. Ja som zabudol, že si tu." Hlas mal hlbší ako obvykle.

"Ako to, že si ešte nezdrhla?" Pozeral na ňu, ona až po chvíli zdvihla zrak a zahľadela sa do jeho modrých  očí. V kútiku jej zbadal slzy.

"Čo tak zízaš? Myslel som, že si zvyknutá na jazvy." Uškrnul sa a odkráčal do kuchyne.

Ema tam dlhú chvíľu sedela a potom prišla za ním. Nalieval si ďalší pohárik. Prehľadala skrinky a vybrala pohár aj pre seba. Sadla si oproti.

"Môžem?" Spýtala sa a ukázala na fľašu. Adam sa usmial a vytiahol z tašky druhú fľašu.

"Vieš čo, že si to ty, dostaneš svoju vlastnú." Otvoril ju, nalial jej a posunul to k nej. Vypila to na jeden krát a ťukla pohárom o stôl. Keď zacítila v krku pálivú chuť zamračila sa. "Fuj."

"Fajnovka." Skonštatoval s úsmevom. Nalial im ďalší a zdvihol svoj pohár aby si štrngli.

"Na ten najdebilnejší nápad, aký som kedy dostal."  

"Na moju hnusnú nevlastnú matku." Vypili ich na ex a Adam už nalieval ďalší.

"Ben vravel, že ste nikdy nič také nespravili." Adam pokrútil hlavou. "To teda nie. Kurva, veď ja som bol raz vrátiť aj žuvačky, čo mi predavačka nenablokovala." Obaja sa začali smiať. Potom sa jej Adam spýtal. "A čo tá tvoja matka?" Ema odpovedala ešte pomedzi smiech. "Neznášam ju. Nosí sa po dome ako páv, no skôr ako sliepka." Adam sa zas rozrehotal. "S otcom je len kvôli prachom. Na oblečenie, nákupy topánok, kaderníčky, kozmetičky, doma po všetkých ziape ako generál a sama nepohne prstom.  S tým cvokhausom si mal pravdu. Bez mihnutia oka by ma tam poslala."

Adam zdvihol plný pohárik znova na prípitok.

"Na môjho skurveného otca."

"Na môj život, ktorý nenávidím." Nastalo ticho. Poháre o seba cinkli. Ema ho vypila prvá a nabrala odvahu pokračovať v pýtaní sa.

"Tie jazvy máš od neho, však?" Adam prikývol. Znova mala slzy v očiach. A zdalo sa jej, že ani od nemá od toho ďaleko.

"Ten zmrd si nenechal ujsť príležitosť aby nám ublížil. Večne sa nalieval, potom nás mlátil. Obed nebol na čas, zabudli sme nejakú hračku na zemi, oneskorili sa o 5 minút v príchode domov, to boli ešte tie dôležitejšie veci. Neskôr už nás mlátil len zo zvyku. Ale mal zmysel pre umenie. Vidíš tú rovnú čiaru?" Ukázal si na ruku, po ktorej sa ťahalo za sebou niekoľko jaziev. "Dával ich pekne jednu vedľa druhej. Zapálil si cigaretu, párkrát potiahol a potom zahasil. Sotva sa jedna zahojila, už vedľa hasil druhú. Tie jazvy na chrbte sú od jeho prsteňov. Mal na nich malé hroty. Vždy mi ich vryl do chrbta, ten totiž nebolo vidieť pod oblečením. Mal som sto chutí zabiť ho. Ešte aj teraz nad tým niekedy rozmýšľam. Ale mama by mi to neodpustila." Poslednú vetu dopovedal pomedzi slzy. Eme už tiekli po tvári jedna za druhou.

"Moje jazvy na tie tvoje teda nemajú." Snažila sa usmiať ale veľmi sa jej to nedarilo. "Ale jedno máme spoločné. Aj mňa niekoľkokrát napadlo, že by som Sofiu zabila. To je moja nevlastná matka. Vtedy na tom cintoríne si mi povedal, že tie žiletky mi nepomôžu. Ale mne to pomáhalo. Keď mama umrela, nevedela som prestať plakať. Otec sa mi odcudzil. A keď si našiel Sofiu, bolo to ešte horšie. Zakázal mi vídať sa s babkou. Tá zmija mi robila všetko napriek. Moja najlepšia kamoška sa odsťahovala, frajer ma podviedol. Ostala som sama, v škole, kde ma šikanovali. Nezvládala som to. Pripadala som si ako mŕtva, a keď som si do ruky vrazila žiletku, aspoň niečo som cítila." Adam jej hľadel do očí, líca mali obaja mokré od sĺz.

Adam vstal a nalial si trochu vody. Začínalo mu byť zle, aj trochu zima. Stále mal na sebe len uterák. Vlasy už mu uschli. Utrel si tvár rukami a otočil sa späť k Eme. Stála hneď za ním.

"Ben ti to povedal, však?" Prikývla. Pohladila mu zjazvené ruky a on jej prešiel prstom po jej čiarach na zápästí.  Modriny od jeho zovretí a od obväzu už mierne zmenili farbu. Jej ruka prešla až k obviazanému ramenu. Pozreli si do očí. Nebála sa ho, videl len súcit a nehu. Ani v jeho modrých očiach už nebol hnev. Jemne ju od seba odstrčil.

"Nemôžem. Nemôžem ti to urobiť. Ben ťa odvezie domov." S týmito slovami odišiel. Rýchlo sa obliekol a ľahol si do postele. Líca mal znova mokré od sĺz.