Temné myšlienky

Temný rytier

Posledná časť tejto story pre vás Angels. Ďakujem vám strašne moc za reakcie, voty, komenty a za prečítanie. Moc som si to užila a dúfam, že vy tiež. Teším sa na vás pri poslednej časti PN a pri ďalších príbehoch, ktoré budú snáď skoro :) Vaša Liliht *

Ben vošiel do bytu, ako obvykle, neskoro večer. Všade bola tma ale počul z kuchyne hlasy. Odložil si veci a vkráčal dnu. Ema s Adamom sedeli pri stole, na ktorom boli poloprázdne taniere a usmievali sa. Oprel sa o zárubňu a pozrel na Emu.

"Povedz mi, že ten tvrdohlavý blázon súhlasil."  Adam sa na neho zamračil.

"Hej! Sedím rovno pred tebou." Ben sa zasmial a Ema odpovedala.

"Áno. Ale je fakt nemožný." Adam sa otočil k nej a rozhodil rukami.

"Hej! Ja vás počujem." Teraz sa už smiala aj Ema a dodala. "Ale presvedčila som ho." Pozrela na Adama a žmurkla na neho. Opätoval jej úsmev a otočil sa k bratovi.

"Vďaka, že ste sa na mňa dohodli. A že si jej všetko vykecal." Ema mu skočila do reči.

"Všetko nie. Veľa vecí si mi povedal sám, a to som ťa ani nenútila." Ben prešiel k stolu a vzal si kúsok zeleniny z taniera.

"Mal by si mi poďakovať. Našli sme riešenie, zatiaľ čo ty si vyspával opicu. Ale to, že súhlasil neznamená, že sa nás potom zbavíš, Ema." Odkusol si a pokračoval s plnými ústami. "Všetko ti to bude chcieť vrátiť."

"Jasné, že jej tie peniaze vrátim. Neviem, koľko to bude trvať ale vrátim ti to do posledného centu." Ema sa mu zadívala do jeho modrých očí a rozhodne pokrútila hlavou.

"Tak na to zabudni." "Em, ne..." Zdvihla ukazovák aby prestal rozprávať. "Prestaň. Si vážne hrozný. Keď ti vravím, že to nechcem späť tak ma poslúchneš. A prestaneš sa so mnou donekonečna hádať. Vezmeš si tie peniaze, poďakuješ a hotovo. Inak tvojej mame všetko poviem."

"Ty potvora." Venovala mu široký úsmev. Benovi neušlo, že sa k sebe správajú inak.

###

Auto zabrzdilo na príjazdovej ceste. Vystúpila a obišla ho. Adam otvoril dvere, zabuchol ich za sebou a oprel sa. Ema zastavila pri ňom a načiahla ruku. "Poď so mnou." Povedala potichu a on jej vložil svoju dlaň do jej. Zazvonila. Počuli klopkanie podpätkov a potom sa dvere otvorili. Sofia zdvihla obočie a otvorila ústa. Určite nečakala takúto návštevu.

"Ema. Čo...čo ty tu robíš?" Ema do nej drgla a vkráčala dnu. "Je tu otec?" Nazerala do miestností z chodby.

"Nie. Ešte neprišiel. Kto je to?" Skoro až zhrozene hľadela na Adama. Sebavedome si založil ruky na prsiach a usmial sa na ňu.

"O to sa nestaraj. Poďme do pracovne." Zamierila do miestnosti napravo a Adam ju nasledoval. "Pohni sa." Dodala, keď Sofia stála stále na mieste.

 Zmätene sa vybrala za nimi. Ema sa hrabala v stole. Po chvíli našla čo hľadala. Podala Sofii malý papier. "Na. Podpíš to. Ušetri ma otázok. Sumu si napíšem sama. Vezmem si veci a odchádzam. Budeš to tu mať len pre seba. Len ešte otcovi vysvetlím, že o žiadny únos nešlo." Sofia začala nervózne behať očami po miestnosti. "Ja mu to odkážem. Pokojne choďte." Podpísala sa na papier a podala ho Eme.

"Tak počkať. On o tom ani nevie, však? Ty mrcha, našla si ten list a nič mu nepovedala, však?" Jej nevlastná matka zdvihla bradu a prekrížila si ruky. Ema jej vytrhla papier z ruky, zahnala sa a vlepila jej facku.

"S otcom sa porozprávam neskôr. Ale tebe radím, aby si sa ku mne začala chovať lepšie, lebo inak mu všetko poviem. A potom dostaneš, čo si zaslúžiš. Poďme." Pokynula Adamovi vo dverách a ten Sofii s pobaveným výrazom zasalutoval. Vybehli hore, Ema si vzala nejaké veci, našla dokonca aj tašku pod posteľou, v ten moment mala chuť ísť Sofii vraziť ešte jednu. Z malej krabičky na stole vybrala kľúč od maminho bytu. Konečne mohla nechať za sebou svoj starý život.

Adam ju zastavil, keď vyšli z domu. Chytil ju za ruky a pozrel jej do očí. "Ďakujem." Povedal hlbokým hlasom, ktorý na ňom tak milovala. Pohladila ho po líci, a pobozkala ho. Bozk jej vrátil a privinul si ju k sebe. Medzi bozkami mu zašepkala. "Musíme ísť, tvoja mama čaká."

### 

O niekoľko týždňov Ema vykladala veci z krabíc a ukladala ich do skrine. Neboli to jej veci. Patrili Adamovi. Jeho mama sa z operácie rýchlo zotavovala a keďže Ben býval s ňou, s úsmevom podporila Adama aby sa nasťahoval k Eme. Chodili ich pravidelne navštevovať. Keď bol Adam unavený z práce a protestoval, Ema ho otravovala kým sa nezdvihol zo sedačky. "Dobre, dobre, veď už idem." Pri tejto vete sa vždy pousmiala. Vstal, pobozkal ju a s ironickým úsmevom dodal: "To si bola vždy taká hrozná?" Pozrela mu do jeho modrých očí. "Áno, práve preto ma tak miluješ."

Stále bol rovnako tvrdohlavý ale jej nevedel odporovať. A ona ho za to milovala. Za to, že jej vtedy vzal na cintoríne žiletky, ktoré mal mimochodom stále schované. Nikdy ich nevyhodil. A ona už ich nikdy nepoužila.

Za to, že ju uniesol, aby zachránil mamu. Za to, že si k nej našiel cestu, tak ako ona k nemu. Za to, že mala novú rodinu, lepšiu než kedykoľvek predtým. A hlavne mala Adama. Svojho temného rytiera, ktorý ju zachránil pred ňou samou a vedela, že ju nikdy neopustí.