Let's not Fall in Love

Pravda o minulosti

Bolo asi 11 hodín večer. Sedel som v obývačke pred telkou. V ruke som držal plechovku od piva.

Urobil som chybu?
Nie, samozrejme že nie. Vždy som bol taky. Vždy! Odvtedy čo ma ta j*bnutá p*ča podjebala! Ona za to môže kto teraz som.

Postavil som sa a odhodil som plechovku preč. Z vešiaku som si zobral mikinu, kľúče a treskol som za sebou dverami.

Myslel som si že prechádzka po parku mi prečistí myseľ.

P.O.V. EMERI

"Emeri! Počkaj, stoj! Čo sa stalo?" kričal za mnou brat keď som so všetkou silou zabuchla dvere.
Vybehla som po schodoch do svojej izby. Zamkla som sa.

Mala som to šťastie, že mám svoju kúpeľnu. Napustila som si umyvadlo studenou vodou a ponorila som do neho tvár.

Bolo by tak jednoduché sa už nenadýchnuť. Bolo by pre všetkých jednoduchšie na mňa zabudnúť a pokračovať bezo mňa. Kiež by som to ale dokázala. Ale som slabá-

Zodvihla som hlavu a nadýchla som sa. utrela som si tvár a zadívala som sa do zrkadla.
Brat ešte stále búchal do dverí. Otvorila som ich a bez záujmu som ho obišla a zamierila som si to do kuchyne. Naliala som si do pohára vodu. Lahľa som si ku telke na gauč a zaspala som. Zobudila som sa neskoro večer. Vošla som do kuchyne.

"Čo sa stalo?" prehovoril za mojím chrbtom.
"Nič, čo by sa malo?" tvárila som sa že o ničom neviem.
"Vieš že nedokážeš nikoho oklamať. Je to na tebe vidieť. " založil si ruky v bok.
"Nemá to nič s tebou spoločné. Nechaj to tak. "Otočila som sa mu chrbtom.
"Takže Erik..." povzdychol si nahnevane.
Kým som sa stihla otočiť bol preč. Zobrala som si veci. Utekala som za ním na ulicu. Ale nikde nebol. Rozbehla som sa k parku.

Vytočila som bratovo číslo ale nezdvíhal. Vbehla som do parku. Svietila som si mobilon. Asi v polovičke parku som si všimla niekoho ležať na zemi.

Myslela som si že to je nejaký ožran. Chcela som ho obísť ale nakoniec som sa zohla k nemu že mu pomôžem.

Keď som sa dotkla jeho tváre srdce mi vynechalo pár úderov.