Let's not Fall in Love

Vždy musí prísť koniec..

Chrisovy som nakoniec nič nepovedal. Tváril som sa že ma bolí každý nádych. Neuveril mi to na prvý krát ale nakoniec ma nechal tak .

Čo by urobil keby vedel kto to bol? A čo by urobila emeri? Vedel som od začiatku kto to bol, preto som sa nebránil. Au ale nemusel ma až tak doriadiť. Sakra!

Započul som slabý tón zvončeka.
Mama sa svižne premiestnila k dverám.
"Emeri si v pohode? "
"To je jedno, len som priniesla Erikove veci."
"Ty si bola teraz v parku? Sama? Ved ti tam mohol niekto ublížiť. Dievča, to bolo nezodpovedné."

Nastalo ticho a buchnutie dverí. Otočil som sa smerom k mame ktorá vchádzala do obyvačky.
Bez slova mi podala moje veci a odišla do spálne.

Nechápavo som sa pozeral na svoje veci.

Ona išla sama do parku len aby našla moje veci? Šiblo jej? A predsa som mal pravdu. Bola mimo mojej ligy.

Zodvihol som mobil. Vytočil som Emerine číslo. Myslel som že už to ani nezdvihne keď sa ozval jej hlas v mobile.

"Áno?"
"Ďakujem za veci." vedel som ako jej to mám povedať.

"...Niet zač." odpovedala po dlhšej odmlke.
"..máš čas? nemohli by sme sa stretnúť?"

"T-teraz?" prekvapene odpovedala.
"Áno. Počkám ťa pred domom." zložil som.

Obliekol som sa. Na hlavu som si dal kapucnu a vydal som sa tmavými uličkami mesta.
O necelú pól hodinu som bol pred jej domom. Nebola tam. Prešlo 15 minút ona stále nikde. Sedol som si na obrubník. Prešlo okolo pól hodiny a nič. Postavil som sa že odídem a vtedy sa otvorili dvere a stála tam ona.

"Myslel som si že sa ani neobjavíš." podotkol som keď pristúpila ku mne.
"Uvažovala som ..." šeptom dodala.

".... Je koniec." dodal som po odmlke.