,,Pozri už je tu zase,'' ozvalo sa zľava a ja som sebou mykla. Niekto tam bol a vyzeralo to tak, že ma pozná.
,,Kto ste?'' skúsila som to znovu.
,,Nemali by sme ju už naťahovať a objaviť sa. Čo poviete?''
,,Prečo, mňa to baví.''
,,Chlapi! Stále si len chcete z niekoho uťahovať.''
Kríky zase zašuchotali a vyšli z nich traja vlci. Čierny, šedý a biely. Ohromene som na nich civela. Šedý si ma so záujmom prezeral a ceril sa na mňa.
,,BU!'' zavyl a ja som zvreskla. Natešene vrtel chvostom a štekavo sa smial. ,,Tak toto má byť nový prírastok do rodiny? Však sa zľakne vlastného tieňa,'' posmieval sa mi.
,,Mlč už! Nie sme tu kvôli tomu,'' zavrčal čierny a pozrel na mňa žltými očami.
,,Čo odo mňa chcete?'' zaútočila som. Šedý sa neovládateľne rozosmial až spadol na zem.
,,Sledujeme ťa už istú dobu. Chodíš sem každý spln a meníš sa. Určite si si všimla, že nie bez následkov. Toto je posledný krát, kedy budeš musieť použiť tú svoju kožu. Pri nasledujúcom splne sa zmeníš bez nej, natrvalo,'' povedal čierny a nastalo ticho, prerušované tichým pochechtávaním šedého.
,,Čo prosím?'' vyvaľovala som na nich oči.
,,Staneš sa presne tým, čím si sa chcela stať. Nechceš byť snáď vlkom?'' ozval sa tento krát biely a podľa hlasu som zistila, že to bola vlčica.
,,Ale ja som takto spokojná. Stačí, keď sa budem meniť každý spln. Ja nechcem behať po štyroch až do konca života.''
,,Tak na to si mala myslieť skôr,'' ozval sa zo zeme šedý a hravo sa prevalil na chrbát. ,,Vitaj v našom klube.''
,,To nie je smiešne,'' zahriakla ho biela a pozrela na mňa. V jej pohľade sa miesil súcit zo zvedavosťou. Zavrtela som hlavou. Toto sa mi predsa musí zdať.
,,Mýlite sa. Nestanem sa vlkom. Ja som vlkolak.''
Šedý vybuchol smiechom.
,,A my snáď nie? Tiež sme vlkolaci, síce trochu iný ako ty, ale sme.''
,,Ako iní?''
,,Ty si sa stala vlkom pomocou kúziel, mi zase...ehm...bežnejšou cestou.''
,,Akou bežnou?''
,,Ona je fakt tupá,'' rehotal sa na mne šedý, ale pokračoval. ,,Nás pohrýzol skutočný vlkolak. Ty si očarovaná. Nemusím sa ťa ani pýtať, aby som vedel, že tú šialenosť s kožou si nabrala vo folklóre. Dievčatku však nedošlo, že tento trik používali výhradne čarodejnice, aby tým niekoho potrestali a väčšinou tým vlkom zostávali natrvalo.''
,,Ja viem. Teda, okrem tej poslednej veci. Naozaj zostávali natrvalo vlkmi?''
,,Poznáš ty pieseň o bisclaveretovi?''
,,Ehm...no...''
,,Je to francúzka pieseň, mimochodom veľmi pekná. Hovorí sa tam, že keď zobrali vlkolakovi oblečenie, ktoré si schoval, tak sa nemohol vrátiť do svojej pôvodnej podoby.''
,,A čo to má spoločné so mnou?''
Čierny si unavene vzdychol.
,,Urobíme niečo podobné. Nemá už význam sa takto trápiť,'' povedal a aj s ostatnými dvoma zmizol v húští.
Chvíľu som tam ešte zmätene stála, ale potom som sa pobrala ďalej. Nechcela som im to veriť. Vravela som si, že to nie je pravda, ale podvedome som tušila, že sa nemýlia.
So zmiešanými pocitmi som pokračovala ďalej. Prišla som na obvyklé miesto a počkala si na účinok mesiaca.
Ráno som sa vracala po tej istej ceste k dedine. Keď som prechádzala po ceste, kde som so sa s nimi večer bavila, už tam na mňa čakali. Sedeli usporiadane vedľa seba a ako sa zdalo, čakali na mňa. Zastala som.
,,Čo mi chcete?'' zavrčala som unavene. Šedý na mňa posmešne vyceril zuby.
,,Tú kožu už nebudeš potrebovať.''
Hneď ako to povedal, on aj s čiernym sa na mňa vrhli a vytrhli mi tašku z rúk. Vykríkla som a chcela sa medzi nich vrhnúť, ale biela ma odsotila na bok s takou prudkosťou, až som spadla.
,,Nemiešaj sa do toho!'' zavrčala a postavila sa tesne ku mne, aby ma mohla kedykoľvek zadržať.
S rozšírenými očami som sledovala, ako vytiahli košu z tašky a každý z nich ju chytil za jeden koniec. Zapreli sa nohami do zeme a začali ťahať. Prskali pri tom a zúrivo triasli hlavami. Počula som ako sa koža začala trhať.
,,NIE!'' vykríkla som so slzami v očiach a začala sa dvíhať zo zeme. Biela po mne chňapla a okamžite ma poslala naspäť k zemi. Zúfalo som fňukala a sledovala, ako vlkolaci ničia moje dielo.
Koža sa už roztrhla na poli, ale to im nezabránilo pokračovať. Systematicky začali trhať obe polovice na ešte menšie kúsky. Skončili, až keď boli kúsky skoro tak veľké ako moja dlaň.
Obaja ku mne pribehli - sivý vycerený, čierny vážny - a postavili sa nado mňa. Zdvihla som sa zo zeme.
,,Ste už spokojný?'' vyprskla som.
,,To je veľmi relatívne,'' zapriadol sivý a aj s ostatnými sa stratil. Biela na mňa ešte vrhla ľútostivý pohľad a nasledovala ich.
Prešla som po zbytkoch mojej kožušiny, ktoré boli roztrúsené po ceste a ako zhypnotizovaná som pokračovala ďalej.
Pol dňoví spánok bol požehnaním. Konečne som nemusela myslieť na to, čo sa stalo dnes ráno. No keď som sa zobudila, spomienky sa vrátili s nečakanou silou. Myslím, že som prvým človekom na svete, ktorí celú hodinu prereval len preto, že mu vlkolaci roztrhali kožušinu. Komické, ale mňa to bolelo.
Na budúci spln už nebudem potrebovať žiadne pomôcky. Premením sa bez nich a na trvalo. Život je sviňa, ale na druhú stranu, nechcela som to tak náhodou? Nechcela som sa stať vlkom? Nie. Chcela som byť vlkolakom, čo som aj dosiahla, iba sa mi to vymklo z rúk. A ďalšia vec. Čo poviem otcovi? Najskôr ma začne poučovať o zodpovednosti. Presne to, čo som si zaslúžila.
