Blúdili sme po lese a okrem dozvukov ruje sme nachádzali stopy po poľovníkoch. Čierny sa im snažil vyhnúť ako sa len dalo a tak nás viedol čoraz vyššie do hôr. Párkrát sa nám stalo, že sme lovcov videli a ja som sa raz skoro chytila do pasce. Prirodzene sa na mňa čierny okamžite vrhol, v presvedčení, že ma to utvrdí v ostražitosti. No ale povedzte sami. Z čoho by ste sa poučili viac: z vášho besného vodcu alebo z nechutného cvakavého zvuku blízko vašej nohy?Nakoniec sme sa predsa len stretli s lovcami. Natrafili sme na akúsi zdochlinu a začali sme z nej ohlodávať zbytky, keď popri nás presvišťala guľka. Vyľakane som zaskučala a hneď som sa zbabelo prilepila k zemi, ako prvú noc v lese.Čierny zavrčal a zavetril. Štvalo ho, že ich neodhalil. Nemal však šancu, pretože vietor fúkal od chrbta. Asi sto metrov od nás vybehla z krovia skupina ľudí, niektorí z nich boli na koňoch.Zľakli sme sa ich a rozbehli sme sa preč. Najskôr sme bežali rovno po lúke, spoliehajúc sa na svoju rýchlosť. No lenže s takýmto plánom sme proti puškám nemali šancu. Keď sme sa konečne spamätali, vbehli sme do lesa. Znížili sme tým rýchlosť prenasledovateľov a riziko, že niekoho zastrelia. Napriek tomu okolo nás bzučali strely. Zasahovali kmene stromov a nemilosrdne drtili ich kôru alebo sa zarývali do zeme v sprievode malých gejzírov hliny, ktoré nás vždy na moment oslepili.,,Tento spôsob života naozaj nie je pre mňa!'' zajačala som, keď ma tesne minuli dve strely a zaryli sa do stromu. Šedý ma namiesto odpovede rafol do zadku, aby som si pohla. Čierny bežal niekde pred nami a zúril. Najradšej by ich všetkých roztrhal, keby samozrejme ako prvý nezormašírovali oni jeho. Jeden z lovcov sa oddelil od skupiny a oblúkom sa hnal bohvie kam, takže sme ho stratili. Čierny nám dal pokyn, aby sme sa rozdelili, možno ich to prestane baviť.Vyrazila som dakam doľava a neobzerala sa. Išla som len rovno, jednoducho za nosom, no do cesty mi skočil chlap na koni.Prudko som zastala a vystrašene civela do hlavne pušky. Pred očami mi sa mi premietol celý život, keď sa v mojom zornom poli mihol čierny tieň, ktorý skočil na lovca.Chlap zreval a odhodil pušku. Kôň vystrašene gúľal očami a erdžal. Vzopäl sa na zadné, takže čierneho aj s chlapom zhodil z chrbta a rozbehol sa preč. Čierny odskočil od muža a vrčiac ho začal obchádzať. Hľadeli si nenávistne do očí a mužov pohľad rýchlo zaletel k puške, ktorá ležala iba na krok od neho. Čierny bol však rýchlejší. Skočil mu po hrdle, ale muž si rýchlo dal pred tvár ruku a tak sa zahryzol do nej. Chlap reval, čierny vrčal a zatínal zuby do ruky. Nakoniec prudko trhol hlavou a ruku zlomil. Konečne mal voľný prístup k hrdlu a patrične to aj využil.Zuby prehryzli tepnu, z rany striekala krv a mužov odpor rýchlo ochaboval. V húšti sa však ozvali rýchle kroky a jediný výstrel. Ten prevŕtal čiernemu lebku, ale stisk zubov nepovolil. Obzrela som sa.Za mnou stál ďalší chlap a ja som bola zase pekne na rane. Našťastie sa odniekadiaľ prirútil sivý a skočil na lovca. Naslepo vystrelil a klesol pod váhou vlčieho tela. Neobišlo sa to bez hlasného jačania, ktoré bohužiaľ privolalo ostaných poľovníkov. Šedý ku mne pribehol a duril ma preč. Hodila som rýchli pohľad na čierneho.Namiesto vlka, ležal v ihličí asi päťdesiatročný chlap, s vlasmi do pása a dlhou bradou. Telo bolo svalnaté a viditeľné boli početné jazvy. Z hlavy mu vytekala krv.Nad hlavami nám zasvišťali guľky a tak sme sa rozbehli preč. Neobzerali sme sa, či nás náhodou neprenasledujú, iba sme bežali.Ušli sme im, skonštatovala som po niekoľkých hodinách. Ušli sme a dlho sme mlčali. Veľmi dlho. Nečakaná smrť čierneho nás zasiahla viac než sme čakali. Šedý bol celú dobu nepokojný. Vodcovstvo teraz bolo na ňom, čo bol stav, na ktorý nebol pripravený a ani stavaný.Zaviedol nás nižšie a trochu bližšie k ľuďom, čo malo za následok ďalších niekoľko stretnutí s poľovníkmi, ktorým sme sa na šťastie úspešne vyhli.Biela sa nečakane objavila asi mesiac po smrti čierneho. Bol to hotový zázrak. Veľmi mi chýbala, pretože bola jediným normálnym členom svorky.Bolo nám záhadou, kam zmizla a prečo. Dôvod bol prekvapujúco určený iba mne. Vzala si ma stranou jeden večer a všetko mi vysvetlila.,,Bola som za tvojim otcom,'' povedala.,,Čože? Prečo?'',,Myslela som, že by si chcela vedieť, ako sa má. Tiež som sa odtiaľto chcela na chvíľu dostať.'',,Ako to teda znáša.'',,Zle. Veľmi mu chýbaš. Myslím, že by si sa mala vrátiť.'',,Ale prečo? Nemôžem sa zmeniť na človeka, nemalo by to význam!'' zvolala som a biela sklopila oči.,,Nie je to pravda. Čierny ti klamal. Môžeš sa zmeniť. Stačí chcieť.'',,Ale...'',,Lea, myšlienky sú neuveriteľne silné. Dokážu veci meniť, ničiť, ale aj vytvárať. Dokážu človeka zabiť, či ho uzdraviť, ale iba vtedy, ak sú dostatočne silné.'',,Takže ty myslíš, že by sa mi to mohlo podariť?'' spýtala som sa s nádejou.,,Nie mohlo, ale malo. Ty nie si stvorená pre život zvieraťa.''Zavládlo ticho.,,Prečo mi čierny ani šedý nechceli povedať, že to je možné?'' spýtala som sa. Táto otázka ma trápila od začiatku. Biela sa krivo usmiala.,,Pretože ti závideli. Mi sme si nemohli vybrať tak ako ty. Ty si si vlkolactvo vybrala dobrovoľne. Mi sme museli.'',,Tak preto.'',,Vráť sa domov, Lea. Ži svoj život ako človek. Viem, že v takejto podobe trpíš.'',,A kedy mám ísť?'',,Kľudne aj hneď teraz,'' uškrnula sa. Pozrela som jej do očí. Nie, ona nebola jediná normálna. Ona bola jediná, v ktorej zostalo ešte trochu ľudskosti.,,Čo bude s tebou a so šedým?'',,O nás sa neboj. Pridáme sa k vlčej svorke, ale teraz už bež.'' Šťuchla do mňa nosom. Spravila som pár krokov a obzrela sa. Nebola tam. Vrátila sa k šedému a teraz mu najskôr vysvetľuje, čo sa stalo.Vzdychla som si a klusom zamierila domov.Bola sobota, čas obeda. Stromy okolo mňa už boli bez listov a ráno bol na tráve prvý srieň. Stála som na hranici lesa a dívala sa na dedinu podo mnou. Z komínov stúpal dym a na futbalovom ihrisku bola skupinka detí.Trochu som váhala, či sa mám zjaviť vo svojej vlčej podobe takto uprostred dňa, ale stále lepšie, akoby som sa tam premávala nahá však. Nakoniec som sa rozbehla dolu kopcom.Ľudia sa na mňa pozerali a ukazovali si na mňa. Ignorovala som ich. Premerala som si z diaľky náš dom. Okno na mojej izbe bolo nanovo zasklené.Prišla som k vchodovým dverám a pazúrmi na ne zaškrabala. Ozvali sa kroky a otvoril mi prekvapený otec. Chvíľu sme sa na seba dívali. Potom ustúpil nabok a ja som vošla do úzkej chodby. Otec si ku mne čupol a neisto sa opýtal: ,,Lea?'' Zakňučala som, pretože nič lepšie mi nenapadlo.Asi to pochopil, pretože v jeho tvári bolo ohromenie. Otočila som sa a vyšla si poschodie do mojej izby. Labami som si otvorila dvere a vošla dnu. Neskúmala som, či sa niečo zmenilo, sústredila som sa iba na jednu vec.Chcem byť zase človek, lietalo mi v hlave. Oči som zavrela a celou svojou bytosťou som sa sústredila iba na jediný cieľ. Zacítila som, ako sa mi predlžujú kosti a mení telo. Zaťala som zuby a snažila sa nevnímať miernu bolesť. Nakoniec som tam kľačala nahá na zemi a pomaly otvorila oči. Vstala som a pozrela do zrkadla. Ten pohľad ma presvedčil, že budem navždy poznamenaná.Oči som mala žlté, vlasy a obočie mali tmavošedú farbu. Pomaly som zdvihla ruku a prezerala si dlaň. Nedúfala som, že ju ešte niekedy uvidím. Mierne zdesenie zo zmeny vlasov a očí, prekryla radosť z mojej znovuzískanej ľudskosti.Obliekla som sa a zišla dolu. Otca som našla v kuchyni a keď ma zbadal, skoro mu vypadol tanier s polievkou. Hľadeli sme si do očí a jemu bolo jedno, že sú iné. Bol rád, že som späť.,,Dáš si polievku?'' spýtal sa, keď prekonal šok.,,Iste,'' povedala som a sadla si za stôl. ,,Mimochodom, nemáš trochu surového mäsa?''
Tak a je tu koniec prvej knihy dúfam že sa páči!!!
P.S: Prepáčte že tak dlho nebol diel :D
