Po roku vlkolactva, môžem s pokojným svedomím povedať, že je to SUPER! Nepoznám krajší pocit, než bežať nocou a načúvať jej zvukom.
Za tu dobu som sa mierne zmenila. Zhustli mi vlasy, bola som silnejšia, obratnejšia a rýchlejšia - z čoho mal hlavne radosť telocvikár - a zlepšili sa mi zmysly.
Samozrejme, nič nie je dokonalé. Otec všetko odhalila hneď pri treťom splne. Zúril. Vynadal mi, samozrejme až potom, čo som mu všetko musela ukázať a vysvetliť. Nechápal, ako môžem márniť svoj čas takýmito hlúposťami.
,,Vstávaj, musíš ísť do školy,'' kričal na mňa otec z kuchyne a ja som neochotne rozlepila oči. Dnes bude spln a pôjdem behať po lese. Večer vybehnem do kopcov a ráno zase zídem dolu. Potom pól dňa prespím a druhý deň prinesiem do školy vlastnoručne napísanú ospravedlnenku, že som bola u lekára.
V škole som bola nepozorná a neustále som rozmýšľala o tom, ako sa dnes prebehnem po lese. Nikto okrem mňa a otca nevedel, čo cez spln robím. Pri tejto myšlienke som sa samoľúbo usmiala a rozhliadla sa po spolužiakoch. Oni by určite nedokázali to, čo ja.
Spln prebehol rovnako ako vždy. ''Obliekla'' som sa do vlčej kože, prebehla sa po lese a vrátila sa domov. Klasika.
,,Výborne Lea!'' pochválil ma telocvikár po chytení lopty tesne pred outom. Hanblivo som sa usmiala a hodila loptu takmer na druhý koniec miestnosti. Spolužiakovi, ktorý sa ju snažil chytiť, sa vyšmykla a spadla na zem.
Keď telocvikár odpískal koniec, zavolal si ma k sebe.
,,Si vynikajúca hráčka. Nikdy som nevidel nikoho, kto by mal také skvelé reflexy ako ty. Nechcela by si sa pridať do nášho školského družstva?'' spýtal sa ma nadšene.
,,Porozmýšľam o tom,'' povedala som diplomaticky a vybrala sa prezliecť do šatne. Vyzliekla som sa z úboru a naťahovala si rifle, keď sa ku mne naklonila kamarátka a potichu zašepkala: ,,Nevedela som, že si tak chlpatá.''
Zarazila som sa a pozrela si na nohy. Včera večer som si ich holila a už teraz som na nich videla krátke tmavé chĺpky. Na bruchu to isté a na rukách to bolo výraznejšie.
,,A obočie máš tiež pekne husté. Mala by si si ho vytrhať. Nevyzerá to dobre,'' pokračovala ďalej. Bola som zdesená ale aj tak som sa na ňu uškrnula.
,,Neboj, vykonám,'' ubezpečila som ju a rýchlo som sa poobliekala, dúfajúc, že si to ostatné spolužiačky nevšimli.
Doma som sa hneď vrútila do kúpeľne, vyzliekla a pozrela na seba do zrkadla. Chĺpky neboli veľmi výrazne, len to nevyzeralo dobre pri bližšom pohľade. S povzdychom som zobrala žiletku a začala si holiť nohy. Nemilosrdne som oholila aj porast na rukách. Potom som si úhľadne vytrhala obočie.
S pocitom dobre vykonanej práce som sa vrátila do izby a začala sa venovať úlohám.
Druhý deň po škole sa to celé zopakovalo. Čo bolo horšie, a čo som si všimla, chlpy mi rástli počas dňa. Takže keď som na prvej hodine mala ešte hladké ruky, na tretej už boli vidieť drobnučké chĺpky. Na nešťastie si to všimla aj kamarátka a celá znepokojená sa ma pýtala, čo sa so mnou deje. Ja som jej samozrejme s úsmevom klamala do očí.
Vôbec som netušila, čo sa so mnou deje. Mala som podozrenie, že za to môže to premieňanie sa na vlka, ale ako som vedela, ešte sa mi nič podobné nestalo.
Takto to pokračovalo ďalej a dokonca sa to začalo zhoršovať. Začala som nosiť tričká s dlhým rukávom a z telocviku som začala mať vyslovenú hrôzu. Nemohla som si pred spolužiačkami dať dole ani tričko bez toho, aby si nič nevšimli. Tak som si vlastnoručne sfalšovala lekársky zákaz cvičiť a ako dôvod uviedla zranenie chrbtice. Telocvikár bol z toho pochopiteľne nešťastný.
Začala som byť však úplne zúfalá v momente, keď som si v jedno ráno našla na tvári strnisko. Zajačala som na celý barák a vbehla otcovi do spálne. Hodila som sa mu okolo krku.
,,Nemôžem ísť do školy so zarastenou tvárou!'' vzlykala som a otec ma hladil po vlasoch.
,,To máš z toho, že robíš hovadiny. Keby si sa nehrala na čarodejnicu alebo na čo to, tak by si nemala takéto problémy,'' zahundral a vyliezol z postele.
Požičal mi svoju britvu, dokonca mi pre utíšenie svedomia dal rýchlo kurz holenia ale musela som si ho udobriť tým, že som mu kúpila nový holiaci strojček, prosím pekne, bol dokonca značkový. A tak sme sa s otcom spoločne stretávali každé ráno v kúpeľni a holili si tváre. Ja britvou a on svojim novučičkým strojčekom. Najviac ma ale na celej veci žralo, že keď dostal ten svoj pekelný stroj, tak ho už absolútne nezaujímalo, že jeho jediný potomok sa pomaly ale isto mení na dvojča Wolverina.
Moju školskú dochádzku som ukončila na neurčito s tým, že mám zdravotné komplikácie.
Ani zarastanie mojej tváre ma však nemohlo odradiť od mojich prechádzok po lese vo vlčej podobe.
Poklusom som sa vybrala cez dedinu a pokračovala som cez lúku do lesa. Dostala som sa k postriežke pod lesom a tam som zabočila na trasu vedúcu medzi stromy, keď som začula šuchot. Zastala som a obzerala sa okolo. Tašku s kožušinou som si pritískala na hruď.
,,Kto je tam?'' opýtala som sa roztraseným hlasom. Zrazu som mala pocit, že som sa ocitla v jednom z mojich hororov. Bola som sama uprostred tmavého lesa a čosi neznáme šuchotalo v kríkoch.
