Bolo to jednoduché. Potrebovala som na to očarovanú vlčiu kožušinu a spln. Spln mal byť za dva dni a kožušinu som tiež mala. Stačilo už len vymyslieť, ako ju očarovať.
Nasledujúce dva dni som listovala v knihe a hľadala inšpiráciu. Našla som ju až v kapitole o čarodejniciach. Písalo sa tam, že jedna ježibaba, zobrala vlčiu kožu, na jej rub nakreslila päť cípu hviezdu otočenú hrotom k zemi a potom ju za splnu hodila na človeka, ktorého chcela potrestať. Jednoduché. To hravo zvládnem!
Zobrala som teda z pece uhlík a na jednu stranu kožušiny som nakreslila hviezdu, ktorej špic ukazoval smerom k vlčiemu chvostu. Tiež som dedkovi potiahla štyri opasky, skrátila ich, žeravím klincom do nich vypálila ďalšie dierky a namáhavo ich prišila na vlčie nohy. Celú maškarádu som si nakoniec vyskúšala. Padla mi skvelo. Zrkadlo som síce nemala ale určite som v tom vyzerala ako blbec.
Nakoniec som sa aj toho splnu dočkala. Večer, keď dedko zaspal, som sa potichu vykradla z domu aj s kožušinou v taške. Bežala som s ňou cez dedinu až do lesa. Rozhodla som sa ísť na jeden zo skalnatých kopcov.
Po pol hodine som sa konečne štverala do strmého kopca, posledného úseku cesty. Celá vzrušená som vybehla na malú trávnatú plochu, dávajúc si pozor, aby som nespadla zo skál. Mesiac nádherne ožaroval okolie a tak som tam celá zhypnotizovaná stála a rozhliadala sa okolo.
Keď som sa konečne prebrala z očarenia, vybrala som z plátennej tašky vlčiu kožušinu a ''obliekla'' si ju. Roztiahla som ruky, tvárou sa postavila k mesiacu a zavrela oči. Čakala som. Nič sa nedialo.
Sklamaná som zvesila ruky a otvorila oči. Celá ta príprava bola nanič.
,,Povedz čo mám robiť?! Mám vlčiu kožu, očarovala som ju a prišla som sem v splne! Tak prečo sa nič nedeje?!'' kričala som na mesiac ale ten mlčal.
Smutne som zvesila hlavu a dívala sa do zeme. Do očí mi vyhŕkli slzy. Veľmi som túžila sa stať vlkom, chcela som to viac než čokoľvek iné. Chcela som behať po lese, vyť na mesiac, cítiť, ako sa mi pri premene posúvajú kosti a mení telo...moment, oni sa naozaj hýbu!
Z čista jasna som si uvedomila pohyb pod kožou a tak som zdvihla ruku, aby som si ju mohla prezrieť v mesačnom svetle. Kosti na nej sa hýbali, prsty sa skracovali a na ruke mi rašila hustá srsť.
Kľakla som si a rukami sa zaprela o zem, zuby pevne zaťaté. Kosti a šľachy sa mi bezbolestne posúvali a cítila som, ako sa mi tvár predlžuje. Gate aj tričko sa roztrhli, topánky som niekde stratila. Dedkova kožušina splývala s mojim telom.
Zrazu som tam stála v tele veľkého vlka. Neveriacky som žmurkala do noci ale nakoniec som zdvihla hlavu a v hrdle mi zavibrovalo pravé vlčie zavytie. Bolo len krátke ale aj to stačilo, aby ma presvedčilo o tom, že môj sen sa stal skutočnosťou. Uvedomila som si, že niečím radostne mávam. Obzrela som sa dozadu. Mala som skutočný chvost! Jupííí!
Celá šťastná som sa rozbehla do lesa a vnímala ho svojimi zostrenými zmyslami. Počula som ako kúsok odo mňa zašuchotala myš a v diaľke zabrechala líška. Vo vzduchu bolo cítiť pach rozrytej zeme. Po chvíli som našla čerstvú kančiu stopu.
Bola to nádherná noc. Môžem pokojne vyvrátiť všetky tie hlúposti o tom, že človek nemyslí sám za seba a ráno si nič nepamätá. Keď zašiel mesiac a premenila som sa späť, pamätala som si úplne všetko a celú noc som jednala sama za seba. Žiadny démon ma neovládal.
Vrátila som sa na miesto, kde som sa premenila. Veci som mala dotrhané a tenisky som nenašla. Zvliekla som zo seba vlčiu kožušinu a zamyslene si sadla nahá na skalu.
Premenila som sa, čo je fajn, ale ako prepašujem kožušinu až domov? No skutočná otázka znela: Ako sa nepozorovane dostanem naspäť do dediny keď som nahá?
O rok neskôr...
