Nasledujúce dva týždne som bola totálne mimo a pohybovala som sa po byte ako duch. Otec sa ma párkrát tak zľakol, že skoro infarkt dostal. Medzi časom mi zožltli oči a vlasy, obočie a všetky chlpy mi zošedli. No ja som myslela iba na dve veci: čo sa stane na budúci spln a ako to vysvetlím otcovi. Vysvetliť vlastne nebolo čo. Akoby povedal otec, sama som si bola na vine. Vlastne má aj pravdu.
Nakoniec som to zo seba dostala štyri dni pred splnom. Stalo sa presne to, čo som si myslela. Absolvovala som dvojhodinovú prednášku na tému morálka vs. zodpovednosť.
Takže takto som skončila. Navždy chlpatá a pekne na štyroch. Život je krásny.
Spln prišiel potichu, ale s očakávaním. Nešla som do lesa. Krčila som sa pod perinou, otec ležal vo svojej spálni a tváril sa, že spí. Podozrievala som ho, že má niekde poruke svoj starý lovecký nôž. Toľko k rodičovskej láske.
Mesiac vyšiel, zasvietil mi do izby a ja som zavrela oči. Kosti sa mi začali presúvať a telom prechádzali dobre známe vlny tupej bolesti. Zaťala som zuby. Oblečenie sa trhalo a z môjho hrdla vyšlo tiché skučanie. Za chvíľu pod perinou neležal človek, ale vlk.
Nakoniec bolo úplnou samozrejmosťou, že som vyskočila z okna a bežala dedinou do lesa. Bežala som tmavou ulicou a len tak-tak sa vyhla oneskorenému traktoru. Neobzerala som sa, dokonca ani vtedy, keď som vbehla do lesa.
Nado mnou svietil mesiac, ale výhľad naňho zakrýval prepletenec z korún stromov. Zastavila som sa až v momente, keď som už nevládala ďalej.
Bezmocne som stála v tej tme a dychčala. Na rozdiel od ľudí, les nespal. Obklopil ma závoj stoviek rôznych zvukov obyvateľov lesa. Stiahla som chvost medzi nohy a prikrčila sa. Desilo ma to. Síce mám za sebou nie jednu takúto noc, ale vždy tu bolo miesto, kam som sa mohla vrátiť, teraz, už nič také nie je.
Zbabelo som sa bruchom pritisla k zemi a vystrašene som sa obzerala okolo. Bolo mi úplne jasné, že ma otec počul a tiež viem, že sa mu to, čo som urobila, nikdy nepáčilo. Myslím, že je aj rád, že som preč. Začula som za sebou dychčanie. Vstala som a otočila sa.
Po mojej stope sa hnali všetci traja vlci.
,,Konečne zastala,'' dychčal šedý, ktorý bežal posledný a keď dobehol ku mne, tak sa zvalil na zem.
,,Ty máš zrovna čo hovoriť,'' zavrčal čierny. ,,Som starší než ty a ani som sa nezadýchal.'' Šedý si urazene odfrkol a pozrel na mňa.
,,Máš dve možnosti. Buď pôjdeš s nami alebo budeš v tomto lese blúdiť sama.''
,,Myslím, že mi to môže byť jedno. Aj tak sa ráno zmeníte na ľudí. Vravel si predsa, že ste trochu iní než ja.''
,,To teda sme. Mám však pre teba dobrú správu, nezmeníme sa na ľudí a skôr než sa spýtaš, tento druh života nám vyhovuje viac.''
,,Aký druh života?''
,,No nepovedal som, že je tupá! Myslím tým vlčí život. Je omnoho jednoduchší ako ľudský.''
,,Ale ako je možné, že sa nezmeníte?''
,,Pretože to tak chceme,'' vložil sa do toho čierny. ,,Duch víťazí nad hmotou. Keby sme chceli, môžeme sa zmeniť na ľudí, ale bolo by nám to nanič.''
,,A ja by som sa mohla zmeniť, keby som chcela?'' spýtala som sa s nádejou.
Vlci mlčali, no biela sa nadýchla, že niečo povie, ale čierny na ňu dôrazne zavrčal, tak bola ticho. Zvesila som uši. Keby vlci vedeli roniť slzy, určite by som sa rozplakala.
,,Tak asi idem s vami,'' povedala som nakoniec. Čierny kývol a rozbehol sa niekam na sever, vysoko do hôr. Šedý ho hneď nasledoval a biela sa rozhodla ma počkať. Unavene som si vzdychla a oddane som ju nasledovala.
Vždy som patrila medzi tých priemerne inteligentných a s nevysokými cieľmi. Dúfala som - a moje presvedčenie podporili bleskové reakcie na telesnej - , že keď som teraz vlk, zlepší sa to. Bohužiaľ som sa prepočítala, ako sa ukázalo neskôr. Chytať totižto loptu v malom priestore a ozrutného jeleňa v lese, je veľký rozdiel.
Na prvom love som sa nezúčastnila. Mojou úlohou bolo sa iba dívať a učiť sa. Do terénu ma vykopali až pri tom druhom.
Na prvý pohľad to nie je nič ťažké. Rozdelili sme sa na dve skupiny. Ja s bielou sme čakali na určenom mieste a čierny so šedým k nám mali nahnať korisť, ktorú sme mi dve mali strhnúť.
Tak sme čakali pri okraji lesa a sledovali, čo sa deje na lúke so stádom. Obaja vlci ho najskôr pomaly obiehali a hľadali vhodnú obeť. Potom vyštartovali do stredu, pričom sa stádo rozpŕchlo na všetky strany a snažili sa k nám nahnať jedného z jeleňov. Bránil sa statočne a možno by to aj ubránil, keby nebol starý a chromý. Hold, treba si dávať pozor, kam šlapete.
Jeleň bežal k nám a my sme tak trochu dúfali, že sa mu parožie zapletie do nízkych konárov, takže by sme to mali ľahšie. Nestalo sa tak, takže sme museli bežať za ním. Napriek tomu, že ho stromy výrazne spomaľovali, ste si stále museli dávať pozor, aby vám jedno z jeho kopýt nerozbilo hubu alebo rovno lebku. No a o tom, ako vhodne skočiť na zviera a prehryznúť mu hrdlo ani nebudem hovoriť. Taký jeleň je väčší než krava a aj keď je starý a chromý, určitú silu má.
Bežali sme za ním a vyhýbali sa stromom. Nakoniec som ho oblúkom obehla a v akomsi návale adrenalínu som naňho vyskočila. Zakvačila som sa mu zubami do boku ale nie dostatočne hlboko. Ešte k tomu tá sviňa rohatá, hneď ako si uvedomila, že na nej visím, treskla mnou o strom až to zadunelo a ja som spadla na zadok. Skôr než som sa stihla spamätať, bol už jeleň priďaleko.
Pozbierala som svoju maličkosť zo zeme, no ani som nestihla potriasť hlavou, už sa na mňa vrhol čierny a zúrivo sa mi zakvačil niekam pod zátylok. Vystrašene som zavyla. Nechápala som, čo ho to napadlo. Och no bože, tak mi zdrhol. Veď som to robila prvýkrát.
No čierny len hrýzol a vrčal. Šedý ani biela nič neurobili, len stáli bokom a všetko sledovali.
Keď so mnou skončil, tak sa nazúrene rozbehol niekam medzi stromy. Šedý na mňa zavrčal a biela bola zase plná súcitu. Iste, nezdar z lovu pripisovali mne. Možno aj plným právom.
Myslela som si, že po tomto nezdare pôjdeme skúsiť šťastie inde, ale čierny rozhodol, že budeme pokračovať bohvie kam. Tak sme vďaka mne išli spať o hlade.
Čierny nad tým musel veľmi úporne rozmýšľať, ale nakoniec sa pri najbližšom love rozhodol, že si vymením miesto zo šedým a budem nadháňať. V duchu som ho však podozrievala, že ma chce mať pod dohľadom. K môjmu veľkému šťastiu, som sa na tejto pozícii osvedčila.
Ako čas plynul, zistila som, že si zo mňa urobili najnižšie postaveného člena svorky. Jedla som ako posledná, keď sa niečo skazilo, tak sa vyzúrili na mne. Teda, okrem bielej. Tá jediná sa chovala normálne.
Uprostred novembra začali byť všetci traja nepokojní. Na moju otázku, čo sa deje, odpovedala biela jednoducho: ,,Poľovníci. Podľa zákona sú vlci lovení od novembra do januára. Musíme si dať pozor, aby nás nezabili.''
Iste, ľudia. Akosi som na nich zabudla. Zabudla som, že nás budú loviť. Napadlo mi, že by sa ostatný traja mohli zmeniť na ľudí, ja by som bola ako ich domáci miláčik a takto by sme chodili po lese. Úžasné oblbnutie všetkých poľovníkov. Ten nápad sa mi zdal byť veľmi dobrý a tak som sa na to spýtala čierneho.
,,Sme vlci, tak so všetkými rizikami,'' odfrkol si, čo ma dosť naštvalo. Nesúhlasil so mnou iba preto, že som bola omega? Či bol až taký egoista?
Medzitým, zmizla biela. Nikto ju nevidel odchádzať a čakali sme na ňu asi týždeň, keď to čierneho prestalo baviť a pohli sme sa ďalej. Pochopiteľne ho to naštvalo a tak sa vyzúril na mne.
