My ľudia

I.

Ona:

Strácam sa vo vlastnom svete, kde vyrastám v dvojposchodovom dome so súrodencom a celou rodinou. Sedíme pri raňajkách šťastní a plní krásnych spomienok. Smejeme sa spoločne a každý je spokojný.

A zrazu ma prebudí zo snívania buchnutie dverí. Vyjde z dverí môj už ráno pripitý otec, ktorý od včera ešte nevytrezvel. "Ahoj srdiečko, keď sa budeš vraciať domov zo školy , dones mi pivo a vodku," dal mi smradľavú pusu. "Nemám peniaze," šepnem a skloním oči. "Veď zarábaš, kde dávaš všetky peniaze. Ja som ti dával tých šestnásť rokov všetko. Takže mi to pekne všetko oplatíš," chytil ma za ruku, až mi začala odumierať ruka. "Oci, dobre. Len prosím pustí ma," nechcela som mu ukázať aká som slabá. "Aj ja ťa mám rád," vyceril na mňa zuby. Sklonila som hlavu a vstala od stola.

"Kde si myslíš, že ideš slečna?" nadvihol obočie.

"Idem po tašku a do školy," zamrmlala som a rýchlo odišla do izby. Natiahla som na seba bundu a vybehla z bytu. Prehltla som slzy a zapálila si cigaretu.

Dneska je chladnejšie.

Potiahnem si z cigarety a dym s nikotínom mi prejde pľúcami. Všetky slzy, ktoré sa pýtali vonku v tej chvíli sa stratili. Cigarety majú na mňa takýto účinok, čo mi celkom vyhovuje. Keď dôjdem ku škole akurát zvoní. Prídem do triedy a učiteľka sedí už za katedrou. "Slečna Moon, akurát ste prišli v čas na písomku," usmiala sa na mňa a ja som len prekrútila očami.

Sadla som si dozadu na moje obvyklé miesto. A pustila som sa do testu. Niežeby som nič nevedela z matematiky, ale keď som sa pozrela do testy, všetky čísla sa mi zvliali dokopy.

Konečne zazvonilo a ja som slimáčim krokom došla ku katedre, kde som odovzdala čistý papier.

Na chodbe som sa oprela o stenu a vydýchla si. "Tak čo Moonová, ťažký deň?" zaprdal do mňa Eric, najvätčší kokot na škole.

"Sklapni," vyhŕkla som a odišla od neho. Od všetky tých príšier, na jediné miesto, kde ma ľudia ako tak akceptujú do malej kaviarničky, kde pracujem.