My ľudia

VII.

Žili obaja krásnym životom. Zbližovali sa.

Až jedného dňa sa to celé zvrtlo na prechádzke. Držali sa za ruku aj napriek tomu, že začínalo mrznúť.

Postavil sa pred nich chlap s pištolou v ruke. A strelil.

Guľka by ju trafila keby pred ňu neskočil Andrew.

„Dievčatko, všetko sa raz vráti," počula JEHO posmešný hlas.

Bol to hlas jej OTCA, ktorý ju vychovával až pokiaľ nezomrela jej mama a on nezačal zapíjať smútok v alkohole a v jej bolesti. No netušila, že to zájde až tak ďaleko.

Držala ho v náruči a slzy jej tiekli po líci.

„Ja.. ja ťa milujem Wendy, ži život taký, aký by si žila aj so mnou. Nesmúť za mnou a ukáž luďom čo v tebe je," vyšlo z neho.

„Pobozkaj ma, prosím. Moje posledné želanie," prvý a posledný krát sme sa pobozkali.

Môjho otca zavreli a dúfala som, že ho v živote nestretnem. Pod ochranné krídla si ma vzala Andrewova sestra Eliz.

Hoci som sa zo smrti mojej prvej lásky spamätávala dlho, ale bojovala som.

O dva roky som založila vlastnú kaviareň, ktorú som pomenovala po ňom.

Myslela som si, že sa už nikdy nezamilujem, pokiaľ som nestretla Andrewovho dvojníka.

Nie, vzhľadovo sa nepodobali, ale mali rovnaké veľké srdcia plné žiarivej radosti.

On:

Z neba som ju pozoroval a bol som na ňu hrdý právom. Hoci mi chýbala, ale myšlienka, že je šťastná ma napĺňala.

Rozhodla som sa to ukončiť siedmou časťou, najobľubenejšie číslo mojej sestričky a môj deň narodenia. Dúfam, že si niektorí uvedomia, že luďia padajú na kolená stotisíc krát, ale ide o to bojovať, a šťastie raz ozaj príde.